OBNOVENIE ŽIVOTA FARNOSTI PROSTREDNÍCTVOM MALÝCH SPOLOČENSTIEV - Mgr. Marián Holbay

Autor: Mgr. Marián Holbay

ÚVOD

 Nič nemôže rásť bez koreňov, avšak i korene odumierajú, ak nerastie strom. Korene znamenajú pre človeka: byť pevne spätý s druhými, s rodinou, príbuzenstvom, vlastným národom, spoločenstvom cirkvi.

I túžba zapustiť korene je dobrá – každý musí byť niekde doma. Kto žije bez domova, stane sa neusadeným nomádom, duševne osamoteným, psychicky nestabilným. Každý totiž potrebuje nielen strechu nad hlavou, ale i prístrešie pre svoju dušu.

Je v našich kostoloch atmosféra domova? Máme v našej pastorácii pochopenie pre hlbokú túžbu človeka po domove, ktorá siaha až za smrť? Sú pastoračné stretnutia malými domovmi vzťahov, v ktorých by sa ľudia mohli zakoreniť a rásť? Môžu prežiť to, o čom hovoria posvätné texty cirkvi, že Boh je ako pevný hrad, skala, záštita života? Alebo je skôr cirkev pre mnohých chladná a neútulná? Sú naše farnosti miestami, kde sa každý môže objaviť, ak má urobiť nejaké životné rozhodnutie alebo ak je zaťažený akoukoľvek vinou? Ale predovšetkým: Pravým zmyslom akéhokoľvek náboženstva nie je to, že máme o Bohu vedomosti, ale to, že u neho máme domov. V našich spoločenstvách sa vykonávajú sviatosti, náboženské služby, manželstvá, pohreby, ale často nie je zjavná túžba a schopnosť umožniť autentické duchovné momenty tým, ktorí prejavujú potrebu osobnejšieho a hlbšieho styku s Bohom.

Vedľa toho je iný nedostatok: spoločenstvo dialógu, skutočnej spolupatričnosti. Existujú komunity obzvlášť bezmenné, obzvlášť vo veľkých mestách, kde ľudia, ktorí sa stretávajú vo farnosti, sa ani nepoznajú, keď sa stretnú vo výťahu v paneláku, kde bývajú. Každý vchádza do kostola ako jednotlivec a vychádza ako jednotlivec.

Moderná psychológia postavila do svetla skutočnosť, že sa dnešný človek, práve pre svoje vykorenenie a pre svoju globalizáciu, cíti často izolovaný a túži patriť k nejakej skupine, ktorá by posilnila jeho individualitu a umožnila mu nadviazať vzťah s ostatnými. Ale v kresťanskom spoločenstve táto pozornosť pre osobu a pre jej existenciu často chýba, čiastočne z vnútorných dôvodov farskej štruktúry, čiastočne z ľudských nedostatkov. Nie je teda nič divného, keď mnoho ľudí, ktorí v sebe pociťujú túto potrebu, vstupuje do siekt, alebo sa ide inšpirovať východnou spiritualitou. 

 

FARNOSŤ

1. 1. Historický vývoj

 

Útržkovité správy  o živote prvého kresťanského spoločenstva nám v Skutkoch apoštolov zanechal sv. Lukáš. V atmosfére nadšenia učeníci sa „ vytrvalo zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách“ [1], „mali všetko spoločné“ [2]. Po prvých misijných cestách vznikajú prvé spoločenstvá i mimo Jeruzalema a po prvom prenasledovaní, kedy apoštoli opustili Jeruzalem, sa ich sieť začína rýchlo šíriť. Nakoľko apoštoli obyčajne volili za miesto svojho pôsobe­nia väčšie mestá, z ktorých sa kresťanstvo ľahšie šírilo na vidiek, preto prvé cirkevné obce vznikali v mestách. Nazývali sa parochie (spolubývanie) a na ich čele stál biskup [3]. Biskupský chrám bol spočiatku jediným chrámom cirkevnej obce, v ktorom sa od­bavovali biskupom konané bohoslužby a vykonávali všetky cirkevné funkcie. Rovnobežne so vzrastom počtu veriacich zriadili v jednej cirkevnej obci aj viac chrámov, v ktorých bohoslužby konali kňazi a diakoni biskupského chrámu. Tieto kostoly v Ríme sa nazývali titulmi (titulus znamenal najprv nápis majiteľa, neskoršie význačnejšieho mučeníka alebo svätého). Ale už i vtedy bolo po­trebné na vidieku postaviť kostoly s duchovnou správou, ktoré sa neskôr vyvinuli na samostatné fary. Stalo sa to spočiatku len vo väčších vojenských strediskách (castella, odtiaľ slovenské po­menovanie „kostol") a pridelení tam boli viacerí duchovní na čele s archipresbyterom. Títo tvorili kolegiátne kapituly, ich kostol bol kolegiátnym kostolom. Ked'že ich nebolo veľa, kruh pôsobnosti bol obyčajne veľmi široký. Podliehali dozoru mestského biskupa. Počnúc 3. storočím objavili sa už fary aj na vidieku, ktoré patrili k biskupstvu mesta.

          Parochie jedného vidieku tvorili celok, provinciu, ktorej hra­nice sa obyčajne zhodovali  s politickými hranicami rím­skych provincií. Na čele provincie stál metropolita, obyčajne biskup pro­vinciálnej metropoly. Metropola spájala najviac tie biskupstvá, ktoré boli ňou založené. Je prirodzené, že tieto zostali od metro­poly v istej závislosti. Súdržnosť parochií jednej provincie sa udržiavala prostredníctvom stretnutí biskupov (synod, koncilov), kde sa riešili otázky všeobecného charakteru.

Počas sťahovania národov, keď zaplavili rímsku ríšu germánske národy, pastorácia na vi­dieku bola ešte potrebnejšia, keďže Germáni boli národom vidieku. Centrá verejného života - veľké rímske mestá sa rozpadávajú a život sa prenáša na vidiek. Cirkev prirodzene nasledovala tento proces. Od 5. a 6. storočia v malých komunitách sa prestali zriad'ovat' biskupské sídla, ale spravovali ich kňazi, podriadení biskupovi hlavného miesta. To bol začiatok farností. Títo kňazi sa menovali plebanus, curatus alebo rector ecclesiae. Titul parochus sa vyskytuje po prvý raz až v 16. storočí.[4]  Okrem toho už od 6. storočia  často sta­vali panovníci, zemepáni a rehole na svojich rozsiahlych majet­koch kostoly, tieto opatrili potrebnými majetkami a ustanovili na nich duchovných správcov. To boli tzv. panské kostoly (eeclesiae propriae). Pravda, páni pokladali kostol s celým príslušenstvom úplne za svoj majetok, s ktorým ľubovoľne zaob­chádzali, kňaza ustanovovali podľa svojej ľubovôle vo forme prenájomnej zmluvy - beneficia, alebo ho prepúšťali. Systém panských fár sa na Západe v 8. storočí veľmi rozšíril a bol najsilnejšou oporou franského štátneho cirkevného zriadenia. Panskí farári boli nástro­jom svojich pánov a úplne sa vymkli spod biskupského dozoru a právomoci. Je prirodzené, že tento systém viedol k mnohým ne­poriadkom, preto Cirkev, ktorej zásadou bolo vždy od počiatku, že biskup je zodpovedný za celú diecézu, všemožne sa usilovala utvoriť z panských kostolov riadne fary, ktoré podliehali dozoru biskupa. Ale aj tak sa udržal systém panských fár ešte dlho a len v spore o investitúru v d'alších storočiach sa ho podarilo cirkevnému zákonodarstvu pomaly odstrániť. Jeho pozostatky zostali v ne­skoršom patronáte a práve prezentovania.[5]

Stredoveké diecézy boli pomerne väčšie ako v staroveku, ale menšie ako dnes, najmä pokiaľ ide o počet obyvatel'stva. Farnosti boli však omnoho rozsiahlejšie. Pôvodný systém do istej miery ešte vplýval, lebo cez celý stredovek každé mesto malo len jedného farára, pravda, s primera­ným počtom pomocníkov. Mnohé stredoveké katedrály boli vy­budované ako mestské farské alebo kolegiátne kostoly, ako napr. katedrála sv. Štefana vo Viedni. Vidieckych farností bolo málo, ale boli vel'mi rozsiahle. Pokladalo sa za niečo mimoriadne, ak mala obec svoj farský kostol. V 13. storočí sa začali tieto farnosti roz­deľovať. Mnohé malé gotické kostolíky, pochádzajú práve z tohto obdobia. Pri delení si materská farnost' podržala určité práva. Krstilo sa len v pôvodnej farnosti a na vel'ké sviatky museli veriaci prichádzat' do nej na bohoslužby.

Kňazov bolo v stredoveku viac, ako bolo potrebné. Výber a výchova boli zvyčajne nedostatočné. Nejestvovalo nič podobné dnešným seminárom. Ked' v 13. storočí vznikali univerzity a na niektorých sa začala vyučovat' teológia, ani vtedy sa nežiadalo vysokoškolské štúdium pre kňazskú vysviacku. Odhaduje sa, že len jedno percento stredovekých kňazov malo univerzitné vzdelanie. Ale ani všetci kňazi neboli činní v pastorácii. Veľká čast' žila ako zámockí duchovní vazalského dvora, držitelia benefícií patro­nátnych kostolov alebo ako kanonici pri základinových chrámoch. Ich povinnost'ou bolo v určité dni slúžit' svätú omšu a ak boli kanonikmi, chodit' do chóru. Pastoračná starostlivost' nebola preto ideálna. Systematické katechetické vyučovanie mládeže vô­bec nejestvovalo. Najmä na vidieku prevládala náboženská nevedomosť.

 

1. 1. 1. Communio v prvej cirkvi

 

Biblická správa nám hovorí o „množstve veriacich majúcich jedno srdce a jednu dušu“. Spoločenstvo (communio) v starokrest'anskom zmysle je vzá­jomné spoločenstvo veriacich, spoločenstvo veriacich s biskupmi, biskupov medzi sebou a všetkých s hlavou, ktorou je Kristus. Viditeľným znakom a zároveň aj prameňom obnovy tohto spoločen­stva je Eucharistia, sv, prijímanie. Hriešnik sa vylučuje z účasti na Eucharistii a tým aj z cirkevného spoločenstva, je vyobcovaný, exkomunikovaný. Ak sa dá na pokánie, znova sa pripustí k sv. prijímaniu. Hosť, ktorý prichádza zo vzdialenejšej cirkvi, sa pri­pustí k spoločenstvu, ak sa preukáže svedectvom svojho biskupa, že je členom pravovernej komunity, inak sa mu odoprie Eucharistia i pohostinstvo.

          Keď biskup Polykarp v polovici druhého storočia prišiel do Ríma rokovať o otázke slávenia Veľkej noci, nedohodol sa s pápežom Anicetom, no jednako, ako píše neskôr Irenej pápežovi Viktorovi: „Anicet mu zveril Eucharistiu v kostole". To znamená, že mu dovolil slúžiť sv. omšu v rímskej komunite a dať prijímať kňazom a veriacim „a tak sa rozišli v pokoji". Tým chce Irenej povedať, že i popri jestvujúcej nezhode cirkevná jednota - pokoj a spoločen­stvo - nebola narušená. Z toho jasne vidíme, že pokoj tu znamená čosi iné ako rovnakosť názorov, alebo nejestvovanie sporov. Pokoj a spoločenstvo naznačujú skutočný zväzok, ktorý nemusí prestať ani pri nedoriešených sporoch a jeho znakom je spoločne slávená eucharistická obeta.

V Ríme, kde kňazi v nedeľu neslúžili omšu spolu s biskupom, ale každý sám vo svojom titulárnom kostole, bolo vo zvyku, že biskup, ktorý celebroval skoršie, poslal po akolytoch do titulárnych kostolov konsekrované hostie, ktoré si kňazi pri slúžení vlastnej omše vložili do kalicha. Pápež Innocent I. (401-417) takto vysvetľuje tento zvyk: „Aby sa kňazi v ten deň necítili oddelení od nášho spoločenstva".

Spolčovať sa s heretikmi v staroveku bolo to isté ako prijať od nich sv. prijímanie. Preto laici, cestujúci cez nekatolícke kraje, brávali so sebou Eucharistiu, aby nemuseli prijímať v heretickom kostole. Veď to by znamenalo, že sa pripájajú k ich cirkevnej obci. Bola to vel'mi konkrétna predstava: heretický biskup Macedonius v Carihrade vo štvrtom storočí dal katolíkov, ktorí sa zdráhali pri­jímať z jeho rúk, násilne priviesť k oltáru a otvoriť im ústa, lebo sa domnieval, že takto sa aj proti svojej vôli stanú členmi jeho spolo­čenstva. Vo štvrtom storočí jestvovala v Malej Ázii menšia sekta Mesaliánov, ktorí neverili v Eucharistiu. Tí dovol'ovali svojim čle­nom prijímat' s katolíkmi, lebo podl'a ich mienky tým sa neuzavieral nijaký zväzok.

O stupni vzájomnej solidarity a spoločenstva medzi kresťanmi svedčí i prax, že ked' sa krest'an vydal na cestu, dostal od svojho biskupa odporú­čajúci list, akoby cestovný preukaz, na základe ktorého ho v každej krest'anskej cirkevnej obci priatel'sky prijali a bezplatne hostili. Toto zariadenie, ktoré siaha až do apoštolských čias, bolo vhodné nielen pre laikov, napr. obchodníkov, ale i pre samotných bisku­pov. Umožnilo im vysielat' poslov a listy bez veľkých výdavkov po celej ríši. Tak sa vysvetlí čulá výmena listov medzi biskupmi. Tieto preukazy sa nazývali listami pokoja alebo spoločenstva, lebo potvrdzo­vali, že cestujúci je členom spoločenstva a môže prijat' Eucharistiu. Často sa im dávalo i meno tessera, akýsi preukaz osobnej totožnosti. Preto Tertulián pomenoval celý tento systém Contesseratio hospita­litatis, t. j. pohostinnost' prostredníctvom tesier.[6]

 

1. 2. Farnosť – súčasný stav
     

 Munachi E. Ezeogu, C.S.Sp. spomína tento príbeh, ktorý môže charakterizovať situáciu v našich farnostiach: Muž, ktorý sa presťahoval do mesta, dva roky chodil v novom bydlisku na bohoslužby do najbližšieho chrámu, bez toho, aby pocítil, že niekto z tejto farnosti sa o neho zaujíma. Po skončení bohoslužieb niektorí odišli náhlivo domov, iní sa rozprávali so starými priateľmi vo viac menej uzavretých skupinkách. Jedného dňa sa však rozhodol, že to zmení. Prišiel na bohoslužbu a na hlave si nechal športovú šiltovku. Sadol si na svoje zvyčajné miesto úplne vzadu. Už o pár minút ho poklepala po pleci staršia pani, ktorá akurát prišla. Nahla sa k nemu a zašepkala: „Brat môj, v chráme si máme zložiť prikrývku z hlavy.“ „Ďakujem,“ odvetil, ale šiltovku si nedal dole z hlavy. O krátky čas si ho všimol kostolník a hneď prišiel k nemu. Povedal: „Brat môj, nosenie šiltoviek na hlave je v chráme zakázané.“ Muž znova poďakoval, ale šiltovku si nechal na hlave. Po skončení bohoslužby ho vyhľadal kňaz. Spýtal sa ho, ako sa má, odkiaľ pochádza atď. Nakoniec dodal: „Môj drahý brat, mať šiltovku na hlave v chráme nie je dovolené...“ „Ja viem,“ povedal muž so šiltovkou, „ale chodím do tohto chrámu už dva roky a nikto si ma nevšimol. A dnes – vďaka šiltovke – si ma všimli všetci, ba dokonca sa ku mne aj prihovorili.“ [7]

Oslovujeme sa vo farnostiach bratia a sestry. No vyprázdnili sme obsah tohto oslovenia. Proti spoločenstvu prvých kresťanov, ktorí mali všetko spoločné, my nemáme spoločné temer nič. I vo farnostiach, ktoré nazývame „živé“ častokrát služby pri liturgii, pri charite, katechéze, alebo obyčajné brigády okolo kostola vykonáva hŕstka ľudí – vždy tých istých. A to nehovoríme o farnosti ako prostriedku na odovzdávanie života. Keď príde nový návštevník na protestantskú bohoslužbu, hneď si ho ktosi všimne a osloví. Pred tromi rokmi som navštívil stretnutie istého novovzniknutého protestantského spoločenstva s letničným zameraním. Informovali ma totiž, že tam chodí niekoľko mladých katolíkov. Bolo tam asi 20 účastníkov. Vedeli, že som katolícky kňaz, no neváhali ma osloviť a venovať sa mi. Dnes toto spoločenstvo navštevuje vyše 100 mladých ľudí, prevažne bývalých katolíkov. 

Keď stretne priemerného katolíka nejaký sektár, alebo svedok Jehovov a dajú sa do reči, katolík vychádza z rozhovoru temer vždy ako porazený. A keď nebodaj navštívi ich spoločenstvo, kde sa všetci poznajú menom, zdieľajú spolu svoj majetok, navzájom sa za seba modlia a dajú mu do rúk tajomnú a posvätnú knihu, z ktorej doposiaľ poznal iba názov – Biblia – a naučia ho v nej sa orientovať, hľadať a nachádzať stránky, verše, odkazy – potom príde medzi svojich a povie im: „Našiel som opravdivých bratov.“ A pozvoľna sa odpúta od svojich starých, dávno zvetralých koreňov. Tento scenár sa u nás stáva čoraz častejší, hoci uniká našim očiam. Lebo sa uspokojujeme vedomím – veď ľudí, čo chodia do kostola je ešte stále relatívne dosť, aj zopár mladých sa nájde. Ale čo bude o päť rokov, o desať, keď vymrie súčasná väčšina? A aký dopad má na život farností a celej cirkvi postupujúca sekularizácia. Už hovoríme otvorene o kríze. Kardinál Ratzinger hovorí o situácii takto: „Je nepochybné, že odkresťančenie dosiahlo rozmery, ktoré sme si ani nevedeli predstaviť, keď sa končil Druhý vati­kánsky koncil. Postačí, ak si uvedomíme, že v bývalom komunis­tickom Nemecku je dnes o čosi viac ako 10 percent pokrstenej populácie. Sme svedkami rýchleho postupu spohanšťovania a kresťanstvo, ktoré sa ešte pred tridsiatimi rokmi zdalo prítomné, sa stráca zo života a z verejného vedomia."

Ralph Martin Vo svojej knihe Čo hovorí Duch sa snažil zmapovať situáciu katolíckej cirkvi vo svete. Podl'a výskumu verejnej mienky, prevzatého z časopisu Time v r. 1987, len 54 percent katolíkov v Spojených štátoch sa zúčast­ňuje sv. omše každý týždeň. V šesťdesiatych rokoch to bolo 75 percent. Vo väčších diecézach je to ešte menej - napr. 25 percent v Chicagu. Novšie štúdie naznačujú, že azda len 28 percent kato­líkov navštevuje sv. omšu v nedeľu. V r. 1963 len 18 percent amerických katolíkov nesúhlasilo s učením Cirkvi o antikoncep­cii. V r. 1987 je to už 70 percent a v r. 1993 je to už 83 percent.

Ťažkosti s vierou a morálkou sa odrážajú aj vo finančných daroch. „Viac ako polovica rímskokatolíckych domácností daro­vala menej ako 1 dolár týždenne počas nedeľných zbierok v r. 1991. Je to podľa prieskumu, ktorý, ako sa zdá, potvrdzuje, že katolíci sú na spodnej priečke dávajúcich... Mormóni dali 6,2 percent svojho príjmu... baptisti 2,9 percent, luteráni poskytujú 1,3 percent a katolíci dali 1,2 percent.

Rímskokatolícka cirkev je vo finančnej kríze, kostoly sa zatvá­rajú, arcidiecézy predpovedajú finančný krach - dokonca aj keď ich členovia, kedysi chudobní prisťahovalci, predbehli protestan­tov v priemernom príjme.

Bývalý hovorca Americkej biskupskej konferencie  opísal situáciu takto: „Po dvadsiatich piatich rokoch inštitucio­nálneho úpadku, katolícka cirkev v Spojených štátoch v súčas­nosti pravdepodobne vstupuje do obdobia inštitucionálneho kolapsu. Takmer každý ukazovateľ hocičoho, čo možno merať a kvantifikovať, to naznačuje."

Podľa nedávneho Gallupovho prieskumu len 30 percent katolíckych veriacich verí v to, čo Cirkev učí o prítomnosti Ježiša v Eucharistii!

Medzi španielsky hovoriacimi katolíkmi v USA, ktorí teraz tvoria takmer tretinu amerických katolíkov, päť milónov z nich opustilo katolícku cirkev počas posledných desiatich rokov a vstúpili do evanjelikálnych alebo turíčnych cirkví, alebo iných náboženských hnutí. V r. 1970 sa 90 percent španielsky hovoria­cich katolíkov identifikovalo ako katolíci. Začiatkom devätdesia­tych rokov to bolo už len 70 percent. Rast nekresťanských siekt tiež tvrdo odčerpáva z radov nespo­kojných katolíkov. Odhaduje sa, že viac ako polovica konvertitov na mormónstvo v Spojených štátoch je z radov bývalých katolí­kov. Z desiatich krajín, ktoré sa chvália najväčšími mormónsky­mi strediskami, šesť z nich (Mexiko, Brazília, Chile, Filipíny, Peru a Argentína) je v tradične katolíckych krajinách. Ďalší odhad hovorí, že od konca Druhého vatikánskeho koncilu katolícka cirkev v Spojených štátoch stratila 20 miliónov členov, lebo odišli do rôznych siekt, kultov alebo jednoducho vystúpili. Pri príležitosti 500. výročia evanjelizácie Ameríky americkí biskupi vydali pastoračný list, v ktorom poukázali, že v prieskumoch ­verejnej mienky len 2 percentá katolíkov hovoria, že sú osobne zainteresovaní na evanjelizácii, a len jedna z troch farností má nejaký evanjelizačný program.

V Latinskej Amerike je situácia katolíckej cirkvi ešte drama­tickejšia. Na osobitnom stretnutí všetkých kardinálov, zvolanom Svätým Otcom Jánom Pavlom II. v apríli 1991, kardinál Obando z Nikaraguy svojim kolegom povedal, že „protestantská expló­zia" spôsobila, že počet nekatolíkov v Latinskej Amerike vzrástol zo štyroch miliónov na tridsatpäť v r. 1985. V r. 1991 tento počet bol vyšší ako štyridsať miliónov.

Plných 10 percent Juhoameričanov je teraz protestantského vyznania. Avšak počet aktívne praktizujúcich katolíkov v Latinskej Amerike (tí, ktorí pravidelne chodia na sv. omšu) je podla odhadov len 15 percent. V Brazílii sotva desatina zaregistrovaných katolíkov chodí do kostola. To znamená, že každú nedeľu je v brazílskych kostoloch viac protestantov ako katolíkov. Brazílsky biskup Bonaventura Kloppenburg tiež poznamenal, že Brazília sa obracia na protestantstvo rýchlejšie ako stredná Európa v 16. storočí. Na zhromaždení latinskoamerických biskupov poukázal na to, že viac ako 300 milió­nov latinskoamerických katolíkov nepraktizuje svoju vieru.­

Páter Yves Congar, jeden z najväčších francúzskych teológov tohto storočia, opisuje situáciu ako „dramatickú". „Je dramatická z mnohých hl'adísk. Netreba o nej hovoriť, lebo štatistiky hovoria za všetko. Štrnásť percent dospelých a len sedem percent mladých chodí do kos­tola... A potom, je tu zúfalý nedostatok kňazov. Vo farnosti, kde som vyrástol, sa teraz slúži jedna sv. omša len raz za dva mesia­ce. Pamätám si, že v mojom meste bolo pätnásť kňazov na veľmi malej ploche. Dnes sú tam traja. Nevyhnutne to vedie k tomu, že mladí sa obracajú k pohanstvu. Už nejestvuje praktizovanie náboženstva. Áno, situácia je dramatická."

V Španielsku, jednej z tradičných, najkatolíckejších krajín Európy, v posledných rokoch došlo k drastickému odpadu v praktizovaní náboženstva. Osemdesiat percent Španielov sa stále považuje za katolíkov, ale len 30 percent navštevuje kostol. Podobná situácia je aj v Taliansku. V r. 1984 len 25,6 percent pätnásť až tridsaťročných navštevovalo kostol pravidelne. O päť rokov neskôr sa toto číslo znížilo na 15,5 per­cent. Aj katolícke Taliansko, napriek učeniu Cirkvi, prijalo libe­rálne zákony o rozvodoch a potratoch. Práve nedávno sa  „vyznamenalo" najnižšou mierou pôrodnosti vo svete - 1,3 detí na rodinu. Nedávny prieskum ukazuje, že 97 percent poľských občanov sa považuje za katolíkov, ale približne polovica až dve tretiny z nich odmietajú prijať učenie Cirkvi o potratoch, antikoncepcii a predmanželskom pohlavnom styku. V r. 1989 z 38 milónov obyvateľov Poľska 28 miliónov navštevovalo kostol pra­videlne. V r. 1993 to bolo už len 10 miliónov ľudí a trendy do budúcnosti nevyzerajú najlepšie. Do poľských škôl sa vrátilo vyučovanie náboženstva a navštevuje ho vyše 90 percent mláde­že, ale len 25 percent z nich chodí do kostola.[8] Keby sme mali štatistiky ako to vyzerá na Slovensku, iste by sa od poľských príliš nelíšili.

          Tieto čísla zahŕňajúce národné cirkvi hovoria vlastne o kríze farností, ktoré sú najbližšími cirkevnými inštitúciami, s ktorými prichádzajú veriaci do styku.

 

1. 3. Čo sa očakáva od farnosti dnes

 

Úloha skutočne živej farnosti, skutočného bratstva je v tom, že odhaľuje tvár vzkrieseného Krista, teda robí Krista viditeľným.[9] Všetci pápeži od Jána XXIII. vyzývajú k zmene jednak encyklikami, jednak vyhlásením dokumentov koncilu. Tie obsahujú väčšinou zásady alebo teologické výpovede. V záveroch biskupských synod sú už formulované požiadavky, ktoré sa často bezprostredne často dotýkajú farností a mnohokrát sú im priamo adresované. Všetky tieto vyhlásenia majú jedno spoločné: zmena je nutná. V mnohých farnostiach stále prežíva model pastorácie, v ktorom farár, prípadne s kaplánom, plánuje, rozhoduje a dáva úlohy a laici ich budú realizovať. II. Vatikánsky koncil priniesol zmenu pohľadu na cirkev a jej pôsobenie – zvlášť v dvoch veľkých konštitúciách Lumen Gentium a Gaudium et Spes. Do stredu záujmu sa dostáva konkrétny človek. Starému hierarchickému chápaniu cirkvi – pyramidálnemu (obr. 1), ustupuje chápaniu komunitnému, dialogickému (obr. 2). Čiže kňazi i laici sa podieľajú na zodpovednosti za spoločné dielo, každý tým spôsobom, ktorý mu prináleží. Hierarchia spoločne s laikmi budú hľadať cestu a spoločne s laikmi ju budú realizovať.

Každý pokrstený dostal od Boha nejakú úlohu, ktorou by slúžil cirkvi a skrze ňu svojmu okoliu. K svojmu poslaniu dostal i dary (charizmy), a tak jeho práca je požehnaná a prináša ovocie, pokiaľ je v pokore začlenená do života spoločenstva. Krstom bol vyzvaný každý a preto by sa mali do tejto služby zapojiť postupne všetci veriaci, farníci. Nikto teda nie je tak chudobný, aby nemohol dať aspoň niečo, niečím prispieť k spoločnému dobru. Úlohou pastiera je zaktivizovať pokiaľ možno čo najviac veriacich do spoluúčasti na budovaní Božieho Kráľovstva vo farnosti. Duchovný správca má za úlohu jednak posúdiť charizmy svojich veriacich, jednak povinnosť tieto dary objavovať, rozvíjať a využívať. Veriaci sú naopak pri svojom pôsobení podriadení ich vedeniu.

 

---

 

 

 

Dnes už žije (hlavne v mestách) nemalé množstvo ľudí, ktorí nežijú v cirkvi (a teda napr. v konkrétnej farnosti), ale pýtajú sa, čo im tento život dáva, k čomu je im život v cirkvi dobrý. Čo by preto mala farnosť a život v nej sprostredkovať alebo zaistiť dnešnému človeku?. P. Aleš Opatrný zhrnul požiadavky na farnosť dneška do týchto bodov:Božieho Kráľovstva vo farnosti. Duchovný správca má za úlohu jednak posúdiť charizmy svojich veriacich, jednak povinnosť tieto dary objavovať, rozvíjať a využívať.[10]  Veriaci sú naopak pri svojom pôsobení podriadení ich vedeniu.[11]

 

- istota v živote ako osobná tak všeobecne sociálna;

Istota je spravidla najsilnejšou potrebou človeka. Farnosť môže do istej miery sprostredkovať ako osobnú istotu (istota Božej dôveryhodnosti, spásy) tak spoločenskú (istota, že patrím do prostredia, ktoré ma neopustí).

- spoločenstvo, teda prekonanie samoty;

Osamelosť je dnes problémom mnohých ľudí, hlavne vo veľkých mestách. Z toho ťažia mnohokrát sekty. Farnosť môže ponúknuť neanonymný priestor k životu.

- orientácia v otázkach života („zbožných i nezbožných“);

Množstvo informácií ľudí skôr zahlcuje, ako by im pomáhalo v orientácii. Mnoho ľudí potrebuje pomoc k tomu, aby sa vyznali ako vo svete, v ktorom žijú, tak sami v sebe.

- určitá miera sebarealizácie (teda uplatnenia osobných obdarovaní);

Nielen nezamestnanosť, ale to ktoré zamestnanie neuspokojuje potrebu človeka realizovať niektoré svoje schopnosti. Pre niektorých z nich môže byť farnosť priestorom k ich realizácii.

- podiel na rozhodovacej právomoci;

Iba časť ľudí je rada vedená a má rada to, keď rozhodujú druhí. S rastúcim podielom skúsenosti života v demokratickej spoločnosti i u nás porastú (už existujúce, mnohokrát oprávnené) požiadavky na podieľaní sa napr. na rozhodovaní o tom, ako sa použijú peniaze, s ktorými farnosť disponuje.

- pomoc v starostlivosti o jeho malé/dorastajúce deti;

Pre mnohých rodičov je starosť o cestu viery, a o dobrý morálny štandard ich detí, dominantná starosť. Na cirkev a teda na farnosť, na spoločenstvo v nej spoliehajú ako na spoľahlivých spolunositeľov výchovných úloh. 

- v určitých fázach života diakonickú výpomoc;

V odcudzenom prostredí veľkomesta, ale i inde, kde nie sú susedské vzťahy práve najlepšie, očakáva farník určitú mieru pomoci od tých, s ktorými zdieľa vieru. Tá musí byť do istej miery organizovaná, aby bola účinná.

- spásu;

Táto (teologicky) prvoradá vec obvykle nestojí v konkrétnom živote na prvom mieste. Hoci je to nepríjemné, je treba vidieť, že dnešný človek v prvom rade intenzívne hľadá riešenie svojich pozemských otázok, ako otázky večnosti. Nevnímať to a nerešpektovať znamená často minúť sa s ním.

To pre farnosť znamená:

- hľadať, teda neuspokojiť sa dlhodobo s nájdeným, dosiahnutým, zavedeným, fungujúcim.

- pozerať sa „do seba“, aby znovu a znovu objavovala vlastnú možnosť a to ako individuálnu (schopnosti a možnosti svojich členov), tak kolektívnu.

- pozerať sa okolo seba. Aby chápala, k čomu ju práve dnes Boh vyzýva a čo od nej druhí (oprávnene) očakávajú a potrebujú.

- modliť sa, inak nebude Bohu, svetu ani sebe dostatočne rozumieť. A bude schopná vykonať iba to, čo je limitované možnosťami ich členov.

- učiť sa. Ako z evanjelia, tak z toho, čo prináša ako poznatky i ako výzvu svet. A tak tiež z vlastných chýb. Alebo: „cirkev...musí neustále skúmať znamenie doby a vysvetlovať ich vo svetle evanjelia, aby mohla spôsobom každej generácie primeraným spôsobom odpovedať na večné otázky, ktoré si ľudia kladú.“[12]

- vytrvať v dobrom i keď nevidí výsledky, pretože ovocie evanjelia neprichádza väčšinou ani rýchlo, ani nápadne.

- veriť evanjeliu a to i vo veciach veľmi prozaických a všedných, prakticky vo všetkých veciach života, svojich prác i v otázkach svojej budúcnosti. Inak skĺzne iba k ľudským istotám, prestane byť znamením a dosiahne najvyšších úspechov, ktoré obstoja iba pred týmto svetom.[13]

Pastorácia, ktorá sa snaží udržať súčasný stav alebo brzdiť úpadok, má v princípe chybnú orientáciu. Vidí (väčšinou správne) zlú situáciu, nepriateľské prostredie, slabosť a mnoho ďalšieho, ale neopiera sa v týchto podmienkach o Božie pôsobenie. „Boh je priateľom tých, ktorí majú veľké sny“, povedala sv. Terézia z Avily. Nové nebo a novú zem totiž musíme očakávať, ale ich príchod máme urýchliť. Čakáme, pretože príchod Božieho kráľovstva v plnosti je Božia vec, ale pracujeme, pretože Boh sám chce, aby sme spolupracovali. „Kristus nemá iné ruky ako naše“, píše sa v Nasledovaní Krista. Povzbudením k snahám o lepšej budúcnosti taktiež môže byť skutočnosť, že Božie kráľovstvo síce príde na konci časov, ale v zárodku prišlo do sveta už pred 2000 rokmi a má stále rásť. Všetko, čo sa už uskutočnilo, i to, čo sa uskutoční, je Božie dielo, podložené snahou a pričinením ľudí. Každý by mal pridať svoje zrnko piesku k stavbe Nového Jeruzalema.

 

 

2. FARNOSŤ AKO SPOLOČENSTVO

 

Nový kódex kánonického práva  definuje farnosť ako „určité spoločenstvo veriacich, natrvalo ustanovené v partikulárnej cirkvi (najčastejšie diecéza), o ktoré pastoračná starostlivosť je pod autoritou diecézneho biskupa zverená farárovi ako jeho vlastnému pastierovi.“[14] Vo farnosti  nachádza communio cirkvi svoj „bezprostredný a hmatateľný výraz“. „Predstavuje konkrétnu formu miestneho realizovania sa Cirkvi; v určitom zmysle je ona Cirkvou, ktorá žije uprostred domov svojich synov a dcér.“ [15]

Cirkev sa realizuje v miestnych cirkvách, ktoré sú jej znakom. Miestnu Cirkev tvoria tri zložky: Eucharistia, biskup, alebo jeho reprezentant – kňaz, a spoločnosť ľudí, relatívne trvalá,  podriadená tým dvom prvkom.

 

2. 1. Význam a potreba spoločenstva – sociologické princípy

 

Chovanie a názory každého človeka sú neustále ovplyvňované mnohými faktormi, z ktorých väčšina pôsobí mimo jeho vedomia. Najpodstatnejšie sú tri: prostredie, skupina a osobný vzťah. Úlohou pastorácie je využiť ich k ovplyvneniu človeka v prospech prijatia evanjeliových hodnôt.

Prostredie: Existujú určité názory, zvyky, tradície, kultúrne hodnoty, morálne zásady, ktoré sú všeobecne  ponúkané a prijímané v spoločnosti, v ktorej sa jednotlivec nachádza. Tie vytvárajú automaticky a podvedome jeho vnútorný svet. V súčasnej dobe sú do človeka infiltrované najviac masmédiami a reálnym prostredím, v ktorom trávi najväčšiu časť svojho času – rodina, škola, zamestnanie...

Skupina: Každý človek, zvlášť mladý potrebuje skupinu, partiu, s ktorou sa identifikuje a od ktorej preberá väčšinu svojich názorov a návykov. Okrem toho sa v každej skupine tvorí i akýsi systém vzťahov a vzájomného ovplyvňovania, ktorý potom určuje, akým spôsobom a budú vyvíjať ďalšie vzťahy každého člena po celý jeho život.

Osobný vzťah: Každý človek potrebuje neustále napĺňať svoju citovú nádrž. Potrebuje blízke osobné vzťahy. Človek, zvlášť mladý sa snaží najviac identifikovať s tým, kto mu ponúkne najintenzívnejší osobný vzťah. Bude sa teda identifikovať s cirkvou do tej miery, do akej mu členovia a predstavitelia cirkvi ponúknu osobný vzťah.[16]

Spoločenskosť podľa Aristotela tvorí podstatu človeka, bez nej by človek nebol človekom. Vo svojom diele Politika o tejto ľudskej vlastnosti píše: „Kto však nemôže žiť v spoločenstve a vo svojej sebestačnosti ho nepotrebuje, ten nie je časťou štátu, ale je to alebo divé zviera, alebo boh.“ Ak by človek dobrovoľne opustil toto miesto medzi zvieraťom a bohom v prirodzenom a božskom poriadku, stane sa neľudskou bytosťou.[17]

Od vzťahov k iným závisí prirodzené šťastie a úspech človeka. Istý výzkum došiel k týmto záverom: „Aj v technických smeroch, ako napríklad v stavebníctve, závisí iba 15% finančného úspechu jednotlivca od jeho odborných vedomostí a až 85% od jeho schopností správať sa k ľuďom - od jeho osobnosti a schopnosti viesť ľudí.“[18]

John D. Rockefeller, slávny americký podnikateľ pri istej príležitosti povedal: „Schopnosť správať sa k ľuďom je takou trhovou komoditou ako cukor alebo káva. A ja zaplatím viac za túto schopnosť, než za akúkoľvek inú pod slnkom.“

Schopnosť udržať si dlhodobé vzťahy je životne dôležitá.

Podľa prieskumu v Spojených štátoch: „Z piatich ľudí, ktorí stratili svoju prácu, dvaja zlyhali preto, lebo neboli dostatočne schopní, vykonať danú prácu. Traja zlyhali preto, lebo neboli schopní pracovať s ľuďmi.“[19] Nie je ale zvláštne, že takmer celé naše vzdelávanie v škole sa zameriava na zvládnutie akademických vedomostí, zatiaľ čo zvládnutiu vzťahov je venované iba málo času a energie (ak vôbec!)? No práve tieto schopnosti v oblasti vzťahov sú tým, čo do veľkej miery určuje  úspech a šťastie v hlavných životných oblastiach ako je rodina, spoločnosť, zamestnanie.

Sociologicky môžeme farnosť charakterizovať ako súhrn ľudí rôzneho veku, rôzne integrovaných do cirkvi, a teda rôzne sa s ňou identifikujúcich, s viacej alebo menej odlišnou spiritualitou. Spoločenstvo potrebujú mladí ľudia a v ňom často hľadajú:

- pomoc a podporu, a to najčastejšie u vrstovníkov a ďalej u dôveryhodných ľudí, starších než sú oni, ktorých si však sami vyberú;[20]

- priestor k vlastnej realizácii;

- vedomie, že sú prijímaní;

- psychologický priestor k experimentovaniu i k provokovaniu - teda k overenie si vlastných síl;

- primeraný stupeň dôvery v prítomnosti i vzhľadom k budúcnosti;

- možnosť uchopiť vieru ako záležitosť vlastného presvedčenia, mať v nej "vlastný poklad".

Čo ohrozuje mladých ľudí?

Z pomerne veľkého počtu možných nebezpečenstiev a rušivých vplyvov vyberáme:

- nielenže „zvody sveta“, ale aj neprimerané nároky dospelých;

- strach (farára, rodičov), že sa im stratia;

- vnucovanie vlastných predstáv rodičovskej generácie, ktorá chce utvárať ich život;

- nedôvera;

- osamotenosť.[21]

Mladý človek, ktorý nie je zakotvený vo farnosti alebo inom podobnom spoločenstve, je v nebezpečnej situácii. Ohrozuje ho osamotenosť uprostred evanjeliu vzdialeného sveta. Osamotený si ťažko obháji kresťanský spôsob života, v mnohom tak odlišný od bežného priemeru.

Rozdiel medzi mladšími a staršími ľuďmi nie je iba v životných skúsenostiach, ale aj v „časovej“ orientácii. Mladí sa orientujú na prítomnosť a čiastočne na budúcnosť, ale takmer vôbec na minulosť. Pre starších je minulosť dôležitým zdrojom skúseností, istôt, mnohokrát je to ich "slávnejšia doba života", ktorá ale mladým spravidla nič nehovorí a nemajú dôvod sa minulosťou zaoberať. Starí ľudia sa napokon budúcnosti nezriedka boja a tým viacej utekajú do náručia minulosti. Z toho vyplýva i rozdiel motívov, ktoré vedú do spoločenstva starších ľudí a čo hľadá v spoločenstve táto skupina ľudí. Oni predovšetkým očakávajú:

-    solidaritu a pomoc vo svojich ťažkostiach

-       niekoho, kto by ich vypočul

-       pocit bezpečia

-       záchranu pred osamelosťou, ktorá v starobe najviac dolieha na človeka

Jestvuje ešte jedno vel'ké nebezpečenstvo, ktoré­ho sa musí starý človek vyvarovať, a to je egoizmus. Tento egoizmus sa prejavuje ako zvláštny druh ma­terializmu. Hmatateľné veci sa stávajú zvlášť dôleži­té: jedlo a pitie, bankové konto, príjemné kreslo. Senilná precitlivenosť a sebeckosť sa prejavujú túž­bou po moci, snahou panovať, v pokusoch tyranizo­vať vlastnú rodinu a najbližšie okolie. Muži i ženy, ktorí starnú, cítia, ako sa ich sila každý deň zmenšu­je. A preto tu vzniká nebezpečenstvo nadkompenzá­cie v tyranskom egoizme, tvrdosti srdca a bezhranič­nej neobjektívnosti (t j. snahy všetko posudzovať len z vlastného stanoviska). V takýchto okolnostiach sa patetický jednotlivec pripúta na všet­ko, čo môže dosiahnuť rukami, a nebadá, že mu život a všetko ostatné pomaly, ale isto uniká. Scroo­ge, starý lakomec vo Vianočnej piesni Charlesa Dic­kensa, je klasickým portrétom takéhoto stareckého egoizmu.[22] Spoločenstvo môže chrániť starnúceho človeka pred skĺznutím do takéhoto stavu.

 

2. 2. Biblické základy malých spoločenstiev

 

Nielen filozofia a sociológia dospela  k názoru o potrebe spoločenstva pre človeka. Je to aj obsahom Božieho zjavenia. Už v knihe Genesis na začiatku Zjavenia čítame:  „Nie je dobre byť človeku samému.“ [23] Z celého diela stvorenia charakterizovaného vždy ako dobré, iba samota človeka je hodnotená ako nie dobrá. Dokonca Kazateľ neskôr vyslovuje svoje: Beda však samému, keď padne! Nemá pri sebe druha, čo by ho zodvihol.“ [24]

Existuje veľká, priam nekonečná rôznorodosť vzorov spoločenstiev, pretože ľudia môžu žiť spolu rôznym spôsobom a môžu byť medzi nimi rôzne vzťahy. Dokonca dvaja cudzí ľudia, ktorí sa stretnú vo výťahu, sú v akomsi zmysle spoločenstvom, hoci si medzi sebou vymenia len niekoľko bezvýznamných slov. Podobne ľudia, ktorí bývajú v hoteli, vzájomne sa pozdravujú, ale nikto sa pravdepodobne o toho druhého nijako zvlášť nezaujíma. Skupina ľudí, ktorá chce realizovať spoločný cieľ napr. vo farnosti, škole, by sa mohli rozhodnúť bývať v tej istej budove a utvoriť akési spoločenstvo bez väčšej vzájomnej lásky. Mohli by napr. súhlasiť so spoločnou modlitbou nepociťujúc pritom hlbšiu potreba spoločenstva pred Bohom. Kvalitu spoločenstva možno ohodnotiť na základe úrovne komunikácie medzi jeho členmi. Stretávajú sa len z ohľadu na spoločenskú konvenciu, či kvôli priateľskému rozhovoru? Alebo je to vecná konverzácia na tému spoločnej práce? Možno práve táto je natoľko dôležitá, že dovoľuje vyhnúť sa medziľudskej konfrontácii a robí spoločenstvo schopným viesť život v povrchnej harmónii, kde sa nikto nedotýka chúlostivých tém. Na žiadnej z týchto úrovní spoločného života sa nevyžaduje vzájomná láska či dôvera, dokonca tam ani nemusí byť.

Kresťanský model spoločenstva má predovšetkým dva rozmery, ktoré vo všeobecnosti v iných zoskupeniach či formách riadenia chýbajú, totiž lásku a dôveru. Členovia kresťanského spoločenstva sa starajú jedni o druhých, delia sa o svoje problémy, trpezlivo znášajú svoje chyby, podriaďujú sa jedni druhým a slúžia veci Božieho Kráľovstva v sebe a vo svete. Človeku, ktorý nežije vierou sa takýto model zdá nereálny a nezmyselný. Ale kresťan verí v realizáciu takéhoto modelu, pretože nám ho zjavil Ježiš, keď hovoril o svojom živote s Otcom a Duchom Svätým a keď prosil v modlitbe, aby sme žili ako On: „No neprosím len za nich, ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa, aby všetci boli jedno, ako ty, Otče vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás...“ [25]  Ježiš Kristus nám zjavil život Boha ako dokonalú jednotu trojice osôb. Tento vzor spoločenstva pre nás vysoko prevyšuje obyčajný spoločný život, či angažovanie sa za účelom vykonania nejakej práce, alebo akúkoľvek formu vzájomnej spolupráce. Keď sa zamýšľame nad Božím spoločenstvom, vidíme tri Osoby, ktoré predstavujú bytostnú jednotu, tvoriace spoločenstvo, v ktorom každá osoba s a stará o ostatné, delí sa osvoj život, znáša ťarchy a podriaďuje sa ostatným osobám z ohľadom na vzájomnú lásku.

Vzájomná starostlivosť: Ježiš hovorí o láske Otca – „Miloval si ma ešte pred stvorením sveta.“ [26] – a predtým ako odišiel z večeradla do Getsemanskej záhrady, hovoril o svojej láske k Otcovi: „ale svet má poznať, že milujem Otca a robím, ako mi prikázal Otec.“ [27] Poznať znamená v Písme to isté, čo mať rád láskou, ktorá sa rodí z dôverného vzájomného poznania sa. To je prvá podmienka kresťanského spoločenstva.

Delenie sa s inými: Nekonečná starostlivosť o iných vedie k úplnému deleniu sa Osôb s inými. P. Ježiš sa takto modlí k svojmu Otcovi „Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba“ [28] a uisťuje nás o úplnom delení sa s ním vo všetkom: „A všetko, čo je moje, je tvoje, a čo je tvoje, je moje.“[29] Tento vzor zdieľania sa so všetkým praktizovalo prvé kresťanské spoločenstvo v Jeruzaleme, keď sv. Lukáš o ňom píše „všetko mali spoločné“ [30].

Znášanie cudzích bremien: Hoci nemôžeme povedať, že sa Osoby božského spoločenstva navzájom tolerujú v ľudskom slova zmysle, môžeme povedať, že Ježiš vzal na seba hriechy a utrpenia sveta, aby ho zmieril s Otcom: „Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život, a zasa si ho vezmem. Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba... Taký príkaz som dostal od môjho Otca." [31] Ako odmenu za zničenie samého seba Otec ho oslobodil z pút smrti: „Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: "Ježiš Kristus je Pán!" na slávu Boha Otca.“ [32]

Podriadenie sa: Ježiš sa podriadil vôli Otca, hoci bol absolútne slobodný: „ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske“ [33] , podobne Otec vždy vypočul modlitby svojho Syna, ktorý to pri Lazarovom hrobe verejne  vyznal: „A ja som vedel, že ma vždy počuješ“ [34] Toto podriadenie sa jeden druhému v láske a podriadenie sa Božej vôli spoznanej skrze spoločenstvo je ďalší rozmer kresťanského spoločenstva.

Služba: Každé kresťanské spoločenstvo má za úlohu slúžiť Cirkvi a svetu. Služba má byť sformovaná podľa vzoru služby, ktorú Božské spoločenstvo uskutočňuje voči svetu. Láska a svätosť Boha, všetko prevyšujúca, zjavila sa svetu skrze Ježiša a je viditeľne činná prostredníctvom účinkovania Ducha Svätého. Vďaka tejto veľkej láske Boha sme dostali dar nového života: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie.“ [35] Spoločenstvo existuje za účelom služby človeku, ukazuje mu lepší a plnší život tu na zemi a vo večnosti. Nazývame to apoštolátom spoločenstva, nezávisle od foriem aké naberá.[36]

Náš Učiteľ svojím účinkovaním nám ukazuje konkrétny vzor pastorácie. Pred vyvolením dvanástich apoštolov Ježiš zavolal k sebe tých, ktorých sám chcel a oni prišli k nemu.[37] Takto začína veľkolepý Boží plán spásy celého ľudstva.. Ježiš zvoláva svojich, aby ho nasledovali, žili s ním, aby ho počúvali, aby sa učili jeho štýlu života. Tu sa začína tvoriť Cirkev. Nie prehláseniami, nie projektami, ale normálnym životom s Ježišom, ktorý potom môže do otvorených sŕdc apoštolov zasievať Božie slovo. Zo samotného slova Cirkev – ekklesia – čo znamená spoločenstvo, etymologicky vyplýva, že Cirkev je zvolané zhromaždenie.. Viac ako nejaké označenie štruktúry sa jedná o vyjadrenie podstaty, že Cirkev je domovom – miestom života a rastu, bezpečia a domova. V Ježišovom prístupe pri ohlasovaní blahozvesti prvoradým záujmom nebolo získavať davy pre evanjelium, ale zamerať sa na ohlasovanie pre malé dôvernejšie spoločenstvo zvolaných ľudí. Dokonca už v Starom zákone si Boh vyvolil pomerne malý izraelský národ, prostredníctvom ktorého realizoval svoj plán spásy. Niekto by mohol namietať, že sa pri takomto postupe v spoločenstve Cirkvi pestuje uprednostňovanie určitej vybranej skupiny. Ježišovu metódu je však možné praktizovať len s Ježišovou láskou k celej Cirkvi a v záujme potrieb všetkých ľudí. Všetko, čo sa robí s malým spoločenstvom je pre spásu celého spoločenstva. Pekne to vystihuje situácia, keď Ježiš poveril apoštolov akoby vedúcich spoločenstiev rozdeliť zástupy do menších skupín a tak ich nasýtiť.[38] Toto by však nebolo možné, keby Ježiš nedôverčivo chcel len sám rozdávať päť chlebov a dve ryby. A tiež by sa „všetci nenasýtili“, keby si s dôverou neposadali po skupinách. Ježišov spôsob občasného ohlasovania evanjelia veľkým zástupom ľudí, ale pravidelného ohlasovania v malom dôvernejšom spoločenstve prevzalo aj prvokresťanské spoločenstvo Cirkvi, ktoré bolo miestom previazaným osobnými väzbami, ktoré sa realizovalo cez malé spoločenstvá po domoch.[39] Predovšetkým Skutky Apoštolov ponúkajú obraz života prvého kresťanského spoločenstva. Kapitola 2 špecifikuje profil kresťanského komunitného života a tiež konkrétne podmienky, ktoré zaručujú jeho realizáciu: náuka apoštolov, spoločné stretávanie, lámanie chleba, modlitba.[40] Bratská jednota určite obsahovala i spoločenstvo materiálnych dobier,[41] Veľkému záujmu sa tešila symbolika odvodená z krstu. Krst je obrad iniciácie, ktorá vovádza do Božieho kráľovstva a do komúnie s Kristom. Prijatie do cirkevného spoločenstva či komunity sa vyjadruje v symboloch. Katechumen sa ponára do krstnej vody doprevádzaný starou rodinou, zväčša pohanskou. Na opačnej strane krstného prameňa je prijímaný skupinou veriacich, onou novou rodinou, ktorá ho prijíma a s ktorou je povolaný dozrievať a vydávať svedectvo svojou novou identitou vykúpeného.

Teda podľa biblického svedectva kresťanstvo sa uskutočňuje v spoločenstve, ktorého podstatnou známkou podľa Skutkov apoštolov je bohatstvo vzťahov.[42] Prvé kapitoly Skutkov apoštolov ukazujú ako Cirkev rástla prostredníctvom hlásania a diakonickej služby. Kde sa hlása Božie slovo, počúva sa a žije sa podľa neho, tam samozrejme vzniká spoločenstvo. Toto prepojenie prvokresťanského ohlasovania evanjelia a vznikania malých spoločenstiev okrem Skutkov apoštolov potvrdzujú aj listy apoštolov, predovšetkým Pavlove.

 

2. 3. Čo je pre život spoločenstva potrebné

Predovšetkým sa ľudia, ktorí chcú spoločenstvo tvoriť, musia navzájom prijať. Sotva možno vytvoriť spoločenstvo medzi ľuďmi, kde existujú trvalé medziosobné napätia, alebo trvale nevyriešené vzťahy. Ďalej je potrebné dohodnúť sa na takom programe, ktorí je pre všetkých prijateľný a žiadúci. Zhoda vo veci programu stretnutí je zásadne dôležitá.

Niektorí ľudia sa domnievajú, že spoločenstvo musí byť vekovo homo - génne. No niekedy vekové rozdiely môžu znamenať mnohostranné obohatenie.

Veľmi dôležitou podmienkou dobrého fungovania spoločenstva je primeraná doba spoločného stretnutia, dodržiavanie dohodnutej hodiny začiatku i jeho konca. Pokiaľ sa v jednom spoločenstve stretnú ľudia zvyknutí časom nešetriť s ľuďmi, ktorí majú viac povinností, napr. v rodine, musia skoro ráno vstávať do zamestnania a program je tvorený podľa tých prvých, druhí sa zo spoločenstva rýchlo vytratia. Doba stretnutia podľa skúseností mnohých by nemala prekročiť dve hodiny.

Náplň programu musí byť dohodnutá, akceptovaná, ale niekedy jeho dodržiavanie i tak trochu vynucované. Animátor musí vedieť udržať program. Ak je náplňou diskusia, musí sa niekto starať o stráženie témy. Veľkým nebezpečenstvom je, keď diskusiu ovládnu dvaja alebo traja účastníci a ostatní sú odsúdení iba do úlohy poslucháčov.

Pri schádzaní sa rodín vzniká aj nebezpečenstvo, že príliš veľa času i prostriedkov budú venovať prestížnym a konkurenčným záležitostiam – ako je napr. pohostenie, čo sa môže stať veľmi vážnou prekážkou. (Osvedčilo sa napr. obmedziť pohostenie iba na čaj, prípadne šťavu a nič viac.)

Animátor má danú skupinu ľudí predovšetkým stmeľovať. Nemusí to byť ani ten najstarší, ani najskúsenejší, skôr to má byť človek iniciatívny so schopnosťou vcítiť sa do druhých. Niekto, kto vie pomôcť spoločenstvu i vo chvíľach bezradnosti aj vo chvíľach konfliktov a kto vie preukázať trvalú starostlivosť o to, aby sa všetci v spoločenstve dobre cítili.

Spoločenstvu veľmi prospieva, ak jeho život má nejaký vývoj, smerovanie, ak nemá príliš dlhú dobu stagnácie.

 

2.3. 1. Čo brzdí alebo ničí život spoločenstva

 Je niekoľko momentov, ktoré dlhodobo žiadne spoločenstvo neunesie. Ak nemá spoločenstvo žiaden program, alebo ak je program dlhodobo improvizovaný, spoločenstvo živorí a skôr alebo neskôr sa rozpadne. Na druhej strane, ak je vystavené spoločenstvo tlaku jedného alebo dvoch členov, ktorí presadzujú svoj program neprijateľný pre ostatných, buď títo iniciátori odídu, alebo spoločenstvo zaniká. Spoločenstvu neprospieva ani častá absencia niektorých členov, nespoľahlivosť pokiaľ ide o dodržanie dohodnutého programu a času stretnutia a tiež príliš veľa konfliktov vo vnútri spoločenstva. Veľkou záťažou je, keď niekto z jeho členov opakovane zapĺňa program svojimi problémami, prípadne jedným neustále opakovaným problémom, akoby tu ostatní boli iba na to, aby ho donekonečna riešili. Spoločenstvo tiež môžu zaťažiť dvaja alebo traja vášniví „diskutéri“, ktorí sú schopní opakovane zaplniť program stretnutia a nikoho iného, ani žiadne iné témy než sú tie ich, prakticky nepripustia. A nakoniec spoločenstvo unesie iba obmedzený počet členov, ktorí sa prevažne iba „vezú“, to znamená, že sú pasívni a len očakávajú, že tí druhí ich budú obohacovať, ale sami nie sú schopní alebo ochotní nič do spoločného života dávať. Takýto postoj nevzniká iba z nízkeho sebahodnotenia, no často tiež z mylného presvedčenia človeka, že ostatní sú vždy šťastnejší, úspešnejší, a preto sa oni musia starať o nich a on môže iba prijímať. Títo ľudia sa v spoločenstve neodhaľujú ani tak mlčaním a pasivitou, ako skôr opakovaným nariekaním nad tým, čo od spoločenstva očakávali a čo im nedáva a absenciou sebakritičnosti v tejto oblasti.

 

2. 3. 2. Členovia spoločenstva a okolie

 Ľudia, ktorí spolu zdieľajú viac vecí života, stávajú sa navzájom bližšími. To môže okolie niesť s neľúbosťou. Vo farnosti alebo v akomkoľvek kolektíve to s neľúbosťou nesú najmä tí, ktorým sa nepodarilo v nejakom spoločenstve zakotviť, niekam patriť, ktorí sa cítia byť osamotení. Dôvody môžu byť vonkajšie, no často bývajú vnútorné, spočívajú v človeku samom. Najtvrdšími kritikmi spoločenstva bývajú tí, ktorí by v ňom radi boli, ale s nejakých príčin nemôžu, alebo toho nie sú schopní. Je dobré hľadať cestu, ako by sa jeho túžba mohla naplniť, nemusí sa to však vždy podariť. Potom nezostáva nič iné, ako nevôľu znášať. V každom prípade si však členovia spoločenstva musia dávať pozor na to, aby sa nestávali vlastnou vinou neznesiteľnými pre okolie.

 

 3. SYSTÉM FARNOSTI V MALÝCH SPOLOČENSTVÁCH - BUNKÁCH

 Asi pred piatimi rokmi som sa stretol s talianskym kňazom zo sicílskej Ragusy – Salvatore Tuminom. V tom čase sa sraral asi o päťdesiat malých spoločenstiev – buniek. Ja som o tejto forme pastorácie už vedel zo samizdatovej publikácie Systém farnosti v bunkách. Považoval som to za obdivuhodné, no sám som nevedel, ako by sa také niečo dalo praktizovať i v mojom prípade. Salvatore ma povzbudzoval a sľúbil, že je ochotný prísť na Slovensko a spraviť seminár pre animátorov budúcich buniek. Pôsobil som ako farár v novovytvorenej sídliskovej farnosti v Martine. Snažil som sa venovať mládeži a v tom čase  bolo vo farnosti fungujúce spoločenstvo, do ktorého patrilo asi dvadsať stálych účastníkov.  Seminár sa uskutočnil, p. Salvatore typickým talianskym temperamentom oslovil poslucháčov a účastníci boli nadšení. Ja zasa so svojou typickou váhavosťou som na konci poznamenal: „Možno to aj my skúsime.“ A dodnes si pamätám na jeho reakciu: „Božie veci sa neskúšajú, tie sa robia!“

Aby sme na vlastnej koži zakúsili bunkový systém, navštívili sme Ragusu. Zúčastnili sme sa stretnutia niekoľkých buniek - spoločenstva generačne zmiešaného, spoločenstva rodín, ktoré vzniklo pri farskej príprave snúbencov i detskej bunky. Navštívili sme farnosť v neďalekej Vittorii, v ktorej aktívne pôsobí okolo sto buniek. (Na Sicílii v tom čase bolo do tejto formy pastorácie zapojených asi dvadsať farností.) Mali sme možnosť byť na „bunkovej“ sv. omši. Všetky bunkové aktivity sprevádzala radosť a nadšenie a čo najmä mňa najviac oslovilo – u nás katolíkov nevídaná evanjelizačná aktivita a zapálenosť hlásať evanjelium. Táto osobná skúsenosť ma utvrdila v presvedčení robiť to isté v našich podmienkach. Za tri roky sa naše pôvodné spoločenstvo rozrástlo do rodiny vyše tridsiatich buniek.

3.1.  Malé spoločenstvo – bunka

           Pápež v apoštolskej exhortácii  ,,Christifideles  laici” hovorí o farnosti: „Na to, aby sa farnosť obnovila a stala sa miestom evanjelizácie, musíme urobiť dve veci. Po prvé: dať pastorálnu zodpovednosť laikom a po druhé: formovať malé kresťanské skupinky, ktoré sa aj volajú spoločenstvá života. V týchto spoločenstvách sa každý kresťan môže zdieľať o svoju vlastnú vieru, počúvať Božie slovo, navzájom sa podporovať. Tieto malé skupinky sa stávajú v spojení s ich pastiermi čiže kňazmi centrami evanjelizácie.” [43] Malé spoločenstvo - bunka je jedna z mnohých možných odpovedí na volanie pápeža po obnove farnosti. Názov dostala z organického sveta. Ako živá bunka ľudského tela rastie, delí sa a pritom je stále organickou súčasťou jedného tela, tak je to i s jej sociologickou menovkyňou. Zmyslom existencie bunky je evanjelizácia. Je to skupina veriacich viazaných na farnosť, ktorí sa snažia o evanjelizáciu, učeníctvo a pastoráciu cez svoje prirodzené vzťahy. Tieto spoločenstvá sú väčšinou tvorené na geografickom princípe – teda združujú ľudí podľa bydliska, ale nemusí to tak byť. Vo farnosti sme mali spoločenstvá starších ľudí, mládeže, mladých rodín s deťmi, slobodných i generačne zmiešaných. Bunky nevznikajú direktívnym nariadením, ale spontánne. Bunka sa delí vtedy, keď do nej dochádza pravidelne 12 ľudí. Toto delenie je nutné, aby človek mohol vytvárať živé vzťahy v rámci skupiny. Malá skupina je pružná, mobilná, otvorená, osobná, môže rásť delením, môže byť efektívnym prostriedkom evanjelizácie, vyžaduje minimum profesionálneho vedenia, dá sa jednoducho včleniť do inštitucionálnej cirkvi.[44] Delenie je známkou vitality, no v živote bunky je to najbolestnejší okamih. Prebieha spontánne, ale najčastejšie (pretože málokedy niekto chce dobrovoľne odísť) si zvolia jej členovia po modlitbe lós. Tak z jednej materskej bunky vzniknú dve sesterské. Priebeh stretnutia vedie animátor. Stretávajú sa s týždennou pravidelnosťou. Stretnutie trvá spravidla 1,5 hodiny. Účastníci sa schádzajú po domoch.

 

3. 1. 1. Priebeh stretnutia bunky         

1. Stretnutie sa začína modlitbou, ktorá má formu chvály, vďakyvzdávania. Podľa možnosti sa i spieva. Modlitba má byť jednoduchá, aby sa do nej mohol každý zapojiť.  

2. Zdieľanie sa. Každý môže povedať to, čo urobil Pán v jeho živote počas celého týždňa, ale aj ako evanjelizoval. To je veľmi dôležitá chvíľa pre vzájomné poznanie. Cez túto chvíľu sa tvorí  spoločenstvo.

3. Vyučovanie. Deje sa formou prednášky, kázne pripravenej kňazom na audiokazete. Je to chvíľa, kedy sa rastie, kedy sa človek duchovne vyživuje.

4. Diskusia na vypočutú tému. Animátor sa snaží zapojiť všetkých členov.

5. Príhovorná modlitba, kde sa zvlášť modlí za  všetkých z nášho okolia, za tých, ktorých evanjelizujeme, predkladáme Pánovi ich problémy a ťažkosti.

6. Modlitba za prítomných, modlitba uzdravenia. Ak sa niekto počas zdieľania vyjadrí, že prežíva ťažké chvíle, na konci stretnutia sa modlí práve za neho. Už prítomnosť lásky v bunke je klíma pre uzdravenie.

 

3. 2. Malé spoločenstvo – priestor pre uzdravenie

 Psychológia a psychiatria – teda vedy ktorým sa v našej modernej kultúre pripisuje stále väčšia dôležitosť vyniesli na svetlo skutočnosť, že ľudské chovanie je hlboko ovplyvňované podvedomím a prežitkami z raného detstva, zároveň nám pripomenuli existenciu komplexov a pocitov viny, ktoré existujú akosi vedľa autentického pocitu hriešnosti a ktoré sú na nás uvaľované zvnútra. Biblická antropológia chápe človeka ako skutočnú jednotu, v ktorej telo, duch a duša nepredstavujú oddeliteľné zložky, ale aspekty jediného organického celku, ktoré spolu vzájomne hlboko súvisia. „Telo“ však v biblii znamená niečo celkom iné ako u Platóna. Ježiš telo uzdravoval naraz s dušou a svojím učeníkom prikázal, aby „kázali evanjelium a uzdravovali nemocných“. Z tohto pohľadu sa čoraz viac pozornosti začína venovať vnútornému uzdraveniu.

Duchovné uzdravenie, to znamená predovšetkým uzdravenie z hriechu. Hriech sám je považovaný za chorobu svojho druhu, za ranu (vulnus) v duši, a často je aj chápaný ako príčina choroby tela. Preto bolo napríklad malomocenstvo spájané s hriechom a považovalo sa za jeho vonkajší prejav. Toto spájanie medzi uzdravením z hriechu a fyzickým uzdravením je najmä podkladom niektorých evanjeliových príbehov, napríklad príbehu o ochrnutom, ktorého spustili dierou v streche (Mk 2, 1-12), alebo príbehu o ochrnutom pri rybníku Bethesda. V prípade tohoto druhu uzdravenia však môžeme presnejšie hovoriť o obrátení, očistení od hriechu, o zmierení... Sviatosť, ktorá hlavne súvisí s takýmto uzdravením, je sviatosť zmierenia.

Pojem vnútorné uzdravenie spravidla označuje uzdravenie niečoho, čo samo o sebe síce nie je hriechom, ale čo i napriek tomu s hriechom súvisí, buď ako dôsledok alebo ako príčina hriechu alebo ako popud k hriechu. Vnútorné uzdravenie môže znamenať aj uzdravenie zo stavu alebo situácie, ktorá s hriechom nesúvisí, ale ktorej vinou sa nemôže plne rozvinúť život milosti. Tento druh uzdravenia Ježiš predstavil ako súčasť svojej mesiášskej služby, keď povedal: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok."  [45]

Niektoré z negatívnych javov, ktorých sa vnútorné uzdravenie môže týkať:

A) Dôsledky minulých hriechov: zlé návyky, rôzne formy závislostí - na drogách alebo alkohole, strata kontroly nad sexuálnymi impulzmi.

B) Hlboko zakorenené zranenie, bolestné spomienky, nedostatok láskyplnej opatery v rannom detstve, zákazy pochované do hlbín podvedomia, ale zároveň pre svoje nevyriešenie stále prekážajúce plnému rozvinutiu a dosiahnutiu duchovnej zrelosti. Veľmi nápomocná môže byť v tejto oblasti psychológia, zvlášť účinná v spojení s modlitbou.

C) Neprijatie seba alebo nízke sebavedomie. Toto sú najčastejšie príčiny porúch osobnosti a abnormálnych reakcií. Príčinami zlého obrazu o sebe môže byť fyzický zjav danej osoby alebo nejaký detail fyzického zjavu, povahová črta alebo rodina danej osoby. Taký človek je neslobodný, stále sa v mysli vracia k onej konkrétnej vecí a pomýlene si predstavuje, že ostatní nevidia nič než to, čo on sám na sebe vidí neprijateľným. Takáto situácia niekedy vedie ku komplexu menejcennosti a k plachosti, niekedy však i k prejavom celkom opačného charakteru.

D) Keď svätý Pavol hovorí o kontraste medzi starým a novým človekom, medzi tým, kto je pod panstvom tela, a tým, komu vládne duch, veľmi zdôrazňuje, že okrem oslobodenia od hriechu je potrebné ešte dvojaké oslobodenie: oslobodenie od zákona (to jest od zákoníckeho myslenie a lipnutia na litere) a oslobodenie od strachu. Stačí, keď si prečítame kapitoly 8 a 9 v liste Rimanom, a zvlášť verš 8, 1: „Teraz teda už niet odsúdenia pre tých, čo sú v Kristovi Ježišovi; veď zákon Ducha, ktorý dáva život v Kristovi Ježišovi, oslobodil ťa od zákona hriechu a smrti.“

E) Skúsenosť ukazuje, že vzdor a zadržiavaná nenávisť, nedokonalé odpustenie sú hlavnými, hlboko vrastenými prekážkami, ktoré bránia úplnému oslobodeniu a nadobudnutiu vnútorného pokoja. Človek, ktorý v sebe prechováva tieto veci, nemôže nikdy vstúpiť do plnej harmónie s Bohom ani zakúsiť odpustenie, pretože medzi udelením odpustenia ostatným a prijatím odpustenia od Boha existuje úzka spojitosť.

F) Napokon sa tiež musíme zmieniť o vzťahoch narušených a poničených opakovaným neporozumením, tvrdosťou, nedostatkom komunikácie, či už medzi manželmi, rodičmi a deťmi, predstavenými a rehoľníkmi alebo rehoľníčkami, alebo medzi jednotlivými členmi spoločenstva. Svätý Augustín hovorí, že sme "hlinené nádoby, ktoré môžu byť zničené iba tým, že sa zrazia". Zlý vzťah, najmä s niekým, s kým sme v každodennom kontakte, môže prerásť do neprekonateľnej prekážky toho, aby sme v sebe mali pokoj, môže brániť našej schopnosti modliť sa a milovať, alebo vôbec vykonať čokoľvek dobré. [46]

          Pre vnútorné uzdravenie nezriedka človek potrebuje prirodzené prostriedky ako je lekárska diagnostika, medicína, psychológia, no skúsenosť ukazuje, že nadprirodzené prostriedky, prostriedky viery sú mimoriadne dôležité. Bunka – malé spoločenstvo zohráva v tomto procese zvlášť dôležitú úlohu. Ktoré prostriedky a spôsoby to sú:

A) Slovo Božie. Keď Kniha múdrosti hovorí o Izraelitoch, ktorých uhryzli na púšti hadi, hovorí: „Lebo ani zelina, ani náplasť ich nevyliečili, ale tvoje slovo, Pane, ktoré lieči všetko.“[47] Ako často hlboké vnútorné uzdravenie pramení jednoducho z počúvania Božieho slova! Vďaka Božej výzve („Tolle, lege!“ – „Vezmi, čítaj!“) sa svätý Augustín chopil listu Rimanom a nad veršami 13, 11-14 bol zachránený zo svojho otročenia telu a zo svojho strachu, že nebude schopný žiť čisto. Keď dočítal, vstúpilo do jeho srdca „svetlo ....“ a on vedel, že je oslobodený.[48] A nezabudnime nato, čo povedal stotník, na slová, ktorá opakujeme pri každej sv. omši: „Povedz iba slovo a moja duša bude uzdravená." [49]

B) Božia láska. V liste Rimanom 8, 31-39 spísal Pavol hymnus oslavujúci víťaznú Božiu lásku, vo ktorom jasne ukazuje, akú obrovskú moc má uzdravovať táto Božia láska. Metóda, ktorú Pavol doporučuje, je nasledujúca: preskúmať svoju minulosť a vytvoriť zoznam všetkých negatívnych skúsenosti (meč, nahota, prenasledovanie...), potom sa pozerať na všetky tieto veci vo svetle istoty, že Boh ma miluje a povedať s presvedčením: "Nemôžem než zvíťaziť! Nič totiž nemôže vstúpiť medzi Božiu lásku a mňa!"

Často sme tak zranení vo svojom duchu, že nemôžeme prijať uistenie o Božej láske priamo, ale potrebujeme, aby nám bola ukázaná skrze lásku brata alebo sestry. Ako píše svätý Gregor Nissenský, „orgánom“ služby uzdravenia je súcit. Takmer každý skutok uzdravenia, ktorý Ježiš vykonal, je výslovne sprevádzaný hlbokým súcitom. „...uvidel veľký zástup a bolo mu ho ľúto. I uzdravoval ich chorých." [50] ; „Ježiš sa zľutoval nad ním, vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal mu: „Chcem, buď čistý!“ [51] (Mk 1, 41)

C) Duch Svätý. „A každý zo zástupu sa usiloval dotknúť sa ho, lebo vychádzala z neho sila a uzdravovala všetkých.“ [52] (Lk 6, 19) Čo to bolo, táto "moc", táto dynamika, ktorá vychádzala z Ježiša? Bol to Duch Svätý! Lukáš hovorí: „Ježiš sa v sile Ducha vrátil do Galiley...“[53], „A mal od Pána moc uzdravovať.“[54] 

Toto uzdravujúce dielo Ducha Svätého je dobre vyjadrené v letničnej sekvencii. Každá z  invokácií hovorí o duchovnom uzdravení.[55]

D) Modlitba. Všetky tieto prostriedky - Božie slovo, Boží láska, Duch Svätý - sa uvádzajú do skutočnosti nie nejakým teoretickým spôsobom, ale modlitbou. Môže to byť osobná modlitba jednotlivcov, ale obvzlášť modlitba, pri ktorej za nás prosia ostatní, je pre každé duchovné uzdravenie je nutnou a základnou podmienkou. Modlitba nás uvádza do akejsi nadprirodzenej klímy. Ak to tak môžeme povedať, prispôsobuje teplotu tomu, čo je potrebné, aby sa mohli odohrať zásadné zmeny. Medzi toľkými druhmi modlitby je o jednej zvlášť známe, že je veľmi účinná pre vnútorné uzdravenie - je to modlitba chvál. Chvála oslobodzuje spútaných. Temer všetky choroby duše spôsobujú, že sa človek obracia sám k sebe a zaoberá sa ustavične sám sebou. Chvála oslobodzuje, pretože nás otvára z tejto „zauzlenosti“ v sebe a zameriava našu pozornosť k Bohu.

 

3. 3. Bunka a evanjelizácia

 Pretože sú členmi Cirkvi, majú laici povolanie a poslanie hlásať Evanjelium. Na základe sviatostí kresťanskej iniciácie a darov Ducha Svätého sú k tomu povolaní a zaviazaní.[56] Jedna z príčin krízy farnosti a Cirkvi je naša ľahostajnosť k tomuto poslaniu, stratili sme horlivosť prvotnej Cirkvi pri odovzdávaní viery.

Opierajúc sa o Katechizmus katolíckej cirkvi čítame:

Viera je odpoveď človeka Bohu, ktorý sa mu zjavuje a zdieľa a zároveň ho vhodne ožaruje svetlom svojej milosti pri hľadaní posledného zmyslu života. Keď KKC popisuje rôzne aspekty viery človeka, vidí ich zreteľne ako odpoveď Bohu, ktorý sa dáva poznať, teda ako medziosobný vzťah, nie iba ako ideológiu či súbor poznatkov, ktoré by človek prijal. K tomu je treba pripojiť, že takáto viera ako odpoveď Bohu je síce charakterizovaná ako „poslušnosť viery“, v ktorej človek podriaďuje Bohu svoj rozum a cit, napokon je to vcelku slobodný akt, ku ktorému nemôže byť nikto nútený[57]. Katechizmus samozrejme uznáva možnosť poznania Boha svetlom rozumu, definovanou 1. vatikánskym koncilom, ale súčasne zmieňuje „iný poriadok Božieho zjavenia.“ A práve obsah tohoto zjavenia je nie len predmetom odpovedi človeka (teda jeho viery), ale tiež to, čo sa v dejinách odovzdáva. Odovzdávanie viery je v prvom rade proces, ktorý prebieha vo vnútri spoločenstiev veriacich, teda vo vnútri cirkvi, pod vplyvom Svätého Ducha a za asistencie Učiteľského úradu a vďaka tomuto procesu môžeme poznať a správne interpretovať v dejinách odovzdávané obsahy viery.

Z toho vyplýva záver, že veriaci človek môže toho, kto vieru v hore uvedenom zmysle nemá:

-       informovať o obsahu vieru

-       sprostredkovať cestu k prameňom viery

-       svedčiť o svojej ceste viery,

ale  nemôže odovzdať jadro viery, totiž odpoveď zjavujúcemu sa Bohu. Oslovenie a odpoveď je niečo, čo prebieha medzi Bohom a človekom, kde veriaci môže byť interpretom, ktorý dáva poučenia a inštrukcie.

Viera býva niekedy zamieňaná za kultúrne prejavy, ktorými sa vyznačovala spoločnosť v určitom období alebo ktoré prevzal jedinec. Pri spätnom pohľade však vidíme, že generácia, žijúca v dobe, kedy do cirkvi patrila veľká väčšina spoločnosti, si odovzdávala životný štýl, do ktorého kresťanská viera patrila, ktorý spoluvytvárala a tento štýl bol medzigeneračne i všeobecne spoločensky zdieľaný. Znamenalo to, že väčšina ľudí si počínala ako kresťania, ale iba časť z nich (nemôžeme povedať aká veľká) hovorila osobné „áno“ k obsahu evanjelia, teda skutočne odpovedala zjavujúcemu sa Bohu.

Môžeme povedať, že prostredie, kde väčšina alebo aspoň veľká časť populácie „chodí do kostola“ (teda je to „ kultúrne normálne“), niektorým ľuďom uľahčuje rozhodnutie pre vieru alebo realizáciu života z viery, pretože tento spôsob života nie je v danom mieste kultúrne cudzí, ale iným zase zatemňuje cestu viery, pretože nekladie dôraz na jej jadro, a to potom zostáva mnohým skryté. Kresťanstvo na úrovni Pavlových slov: „Viem, komu som uveril“ nie je medzi kresťanmi vcelku bežným stavom.Tzv. „odovzdávanie viery“ sa deje nepochybne vo vnútri cirkvi, teda medzi tými, ktorí sa rozhodli povedať Bohu „áno“. Tým, ktorí sa k viere zatiaľ nedostali, sa mnohokrát odovzdáva akýsi „autentický obal“ viery, totiž viditeľné prejavy života z viery, kultúrne hodnoty inšpirované vierou a  morálne nároky a zásady, vychádzajúce z viery. To však pravé jadro či podhubie , z ktorého môže ďalej rásť a dozrievať viera, nie je. Toto jadro viery nemožno odovzdávať tak, ako sa odovzdávajú znalosti či skúsenosti, pretože skutočná viera je osobný a nezameniteľný čin človeka, odpovedajúceho Bohu.

Ten, kto chce vieru odovzdávať (evanjelizátor) je skôr v úlohe pôrodnej baby a to tam, kde jadro viery bolo Bohom splodené a človekom prijaté, než že by mohol byť jej pôvodcom. Inak povedané: môže pokračovať, kde Boh už začal a kde tiež začalo prijímanie Božieho oslovenia človekom, hoci v nepatrnom začiatku.

Služba evanjelizátora je zrejme omnoho viac závislá na stupni jeho viery - ak totiž verí Bohu, že môže človeka oslovovať a viesť a že to Boh robí kedy a ako chce, úplne slobodne - ako na znalostiach techník evanjelizácie.[58]

Kresťan rastie tým, že odovzdáva to, čo prijal. Odovzdávanie viery v prostredí bunky je zamerané na evanjelizáciu prostredia, kde člen bunky žije – rodiny, susedov, spolupracovníkov, farníkov, tých, ktorí  tvoria jeho jeho ľudské okolie - oikos.

Má sedem etáp:

          Prvým krokom k tomu je: denne mať pred očami zoznam týchto ľudí, vnútorne sa na nich zamerať a neustále sa za nich modliť. Modlitbou všetko začína. Modlitbou súkromnou, spoločnou, adoráciou. Pod vplyvom takejto modlitby môže spoznať. ako sa má k nim správať. Tým rastie aj pozitívny vzťah k týmto luďom, čo môžu aj vycítiť.

          Druhý krok znamená: službou sa priblížiť k evanjelizovanému. Priateľsky sa obrátiť k týmto ľuďom, venovať im pozornosť, napríklad pozvať ich na čaj, postrážiť im deti alebo po­slúžiť im iným spôsobom. Evanjelizovať znamená dať im pocítiť Božiu lásku, ktorá je jadrom evanjelia. Toto má nenápadne vyplynúť z daných okolností, až sa druhí sami od seba začnú pýtať na motívy tohto priateľského sprá­vania.

Tretí krok je svedectvo. Potom im možno porozprávať, ako sme sa dostali na cestu s Je­žišom a aký oslobodzujúce účinky má tento spôsob života.

Štvrtý krok nastáva, keď oslovený človek je zasiahnutý naším svedectvom, vyslovuje námietky a po rozhovore prejaví ochotu zúčast­niť sa takejto skúsenosti. Teraz ho možno pozvať do základného spo­ločenstva podla princípu: „Poď a presvedč  sa!“[59]

Piaty krok: V živom spoločenstve sa kresťanská viera neprenáša z výšky ka­tedry, ale sa odovzdáva „na spôsob nákazy" a vedie k osobnému roz­hodnutiu viery. Pozvaný sa dozvie, že spoločenstvo sa už dlho za neho modlilo. Cíti sa úplne prijatý. Učí sa spontánnej modlitbe. A učí sa pristupovať k životným problémom z perspektívy Zjavenia.

Šiesty krok záleží v tom, že nový člen po istom druhu katechume­nátu obnoví svoje krstné sľuby. Tu ponúkame nejaký základný kurz, alebo seminár Život v Duchu.

Týmto nový člen dosiahol siedmu etapu – stáva sa aktívnym plnohodnotným členom farského spoločenstva, ktorý je schopný ponúknuť svoje dary pre spoločné dobro.

Avšak evanjelizácia vo svojom začiatku nemusí byť obmedzená iba na spomenutú formu. Ak sa začne niekde v katolíckom prostredí hovoriť o pouličnej evanjelizácii, ozýva sa so železnou pravidelnosťou: A to budete chodiť ako jehovisti? Dnes si mnoho kresťanov myslí, že hlásanie evanjelia patrí k činnostiam fanatikov, siekt, či nejakých divných ľudí. Viera je predsa osobnou vecou každého človeka, máme slobodu, demokraciu...

Prečo hlásať? – Prvé ohlasovanie bolo temer výlučne zamerané na  takýto spôsob evanjelizácie. „Lebo ja sa za evanjelium nehanbím;- píše sv. Pavol Rimanom -  veď ono je Božou mocou na spásu každému, kto verí, najprv Židovi, potom Grékovi.“[60] Ak verím, že evanjelium  je skutočne Božou mocou ku spáse, nemôžem inak, ako ísť k ľudom a hovoriť s nimi o Kristovi. Viem, že on je odpoveď na všetky otázky a problémy, že je to môj najlepší priateľ a ochranca. Priniesol do môjho života zásadné hodnoty a otvoril mi nové horizonty. Je teda úplne normálne, keď chcem o tomto objave rozprávať celému svetu. Vďaka nemu som šťastný, tak prečo si to nechávať pre seba?  „Toto je dobré a milé pred Bohom, naším Spasiteľom, ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu. (1 Tim 2, 3.4)

Pokrstený nemá právo tajiť Krista pred svojim blížnym. Ani keď to ospravedlňuje toleranciou alebo slobodou druhého. Tým, že mu rozprávam o spáse a nádeji, predsa neobmedzujem jeho slobodu. Naopak! Tú pravú slobodu, po ktorej dnešná spoločnosť toľko volá, ponúka jedine Boh. Tí, ktorí majú odvahu a potrebné dary, môžu ísť do ulíc a zaklopať na dvere domov.

Možno každý katolík by sa rád spýtal: Skutočne tak aktívne? – Dekrét o apoštoláte laikov hovorí: „...apoštolát sa neobmedzuje iba na životné svedectvo. Pravý apoštol hľadá príležitosť hlásať Krista slovami buď neveriacim, aby ich priviedol k viere, alebo veriacim, aby ich poučil, utvrdil a povzbudil k horlivejšiemu životu.“ [61]

Nemôžeme iba pasívne vyčkávať, až za nami niekto príde a začne sa pýtať. Dnešní ľudia žijú veľmi uponáhľaným životom, kde  nezostáva mnoho času na premýšľanie o zmysle života. Väčšinou sú radi, keď stihnú všetky svoje povinnosti. Často tiež nemajú odvahu alebo nevedia, kde sa pýtať. Potrebujú nejaký impulz, ktorý ich vytrhne z ich každodennosti, aby začali premýšľať o Bohu. Takýmto impulzom môže byť čokoľvek. Trebárs i rozhovor s niekým, kto verí a jeho viera je presvedčivá.

Máme byť vždy pripravený k hlásaniu – apoštol Peter nás vyzýva: „....ale uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás. Robte to však skromne, s bázňou a  s dobrým svedomím“ [62]

Znamením pravého apoštola je tichosť, pokora, úctivosť k druhému človeku, k jeho názorom i predsudkom. Predovšetkým majte lásku, nabáda Kristus učeníkov. Pokiaľ pristúpime k človeku povýšene, ako „ten namúdrejší“, ktorého on teraz musí poslúchať, nemusíme to dať ani najavo, on to spozná. Je  treba veľkej dávky pokory, aby sme pristupovali ku všetkým ľuďom ako pokorní vyslanci Kráľa, a nie ako pyšní mudrci.

Je tiež dôležité byť pripravený. To znamená nielen študovať a rozjímať o Božej veľkosti, ale tiež premýšľať o tom, ako čo najlepšie priblížiť dnešnému človeku Pravdu. Často sa stane, že sme pripravení hovoriť o Božom tajomstve, riešiť duchaplné námietky, sme vyzbrojení proti modernému agnosticizmu, materializmu atď., a hneď prvá otázka nás odzbrojí. Pripadá nám úplne neadekvátna, mimo témy, smiešna, ak nie až hlúpa – ale ten človek ju myslí úplne vážne! A na takúto otázku je nutné odpovedať s úctivosťou. Inokedy je to síce otázka dôležitá, ale je formulovaná tak, že hneď nespoznáme, o čo vlastne oslovenému ide, zvlášť ak je v nej osteň namierený proti nám. Vzdajme sa snahy ubrániť seba a svoju vieru za každú cenu, radšej sa pokúsme vcítiť do uvažovania osloveného človeka: prečo to hovorí, kde vidí skutočný problém, čo sa skrýva za jeho slovami... Táto schopnosť – empatia - je daná do vienka niekomu menej, niekomu viac, ale spolu s apoštolským poslaním musí v každom rásť a prehlbovať sa pod vedením Božieho Ducha.

Je dôležité tiež  včas poznať, kedy máme „vyprázdniť pole“. Sú určité hranice, za ktorými by sa mohlo naše pôsobenie stať ľahko „antiapoštolátom“. Oslovenie a prípadný rozhovor musí zostať v rovine ponuky, nie odpudzujúceho vnucovania sa do súkromia človeka. V tom práve nesmieme byť podobní sektárom, ktorí chcú na rozdiel od Boha spasiť každého i proti jeho vôli a za použitia akýchkoľvek prostriedkov.

Ako nadviazať rozhovor? Najlepšie ja vydať sa do ulíc po dvoch. Je prirodzenejšie, keď sa túlajú po ulici dvaja priatelia, rozprávajú sa a niekoho oslovia. Osamelý človek môže byť považovaný za nejakého čudáka. Spomeňme si na apoštolskú dvojicu – Pavla a Barnabáša. Neskôr si môžu rozdeliť aj svoje úlohy. Klasická schéma je: jeden hovorí, druhý sa modlí. Samozrejme, že i keď sa modlí, musí pozorne počúvať, o čom sa hovorí a tiež sa na rozhovore zúčastniť.

Koho oslovovať? Pokiaľ sme pred evanjelizáciu úprimne prosili o poslanie k tým, ku ktorým máme ísť, musíme používať už iba zdravý rozum. To znamená vynechať mamičky s rukami plnými tašiek a detí, študentov dobiehajúcich autobus alebo nervóznych nedočkavcov s mobilom v ruke. Na človeku spoznáte, či je aspoň možné, aby sa zastavil a chvíľu sa porozprával. Inak si ale nevyberáme, pretože sme poslaní ku všetkým. A práve niekto, kto je nám najnesympatickejší, môže byť potešený naším oslovením.

Sú dve rozdielne cesty, ako nadväzovať rozhovor. Prvá ide na vec „priamo“:„Viete, aká je najčítanejšia kniha na svete?“ – „Nezdá sa vám, že svet je zlý a potreboval by zmenu?“ – „Chcete poznať dokonalé šťastie a dosiahnuť harmóniu osobnosti?“ – ak však nechceme byť považovaní od prvého okamihu za Svedkov Jehovových, musíme vynechať takéto otázky. Alebo úplne ľstivý spôsob: „To je krásny psíček.“ Rozhovor síce takto nadviažeme skoro s každým,  nebezpečenstvo však tkvie v tom, že mnoho ľudí reaguje negatívne vo chvíli, keď si uvedomia, že sme už dopredu jasne vedeli, o čom chceme hovoriť, a len sme sa snažili ich do toho vmanévrovať. Druhá cesta – úprimná: „Dobrý deň, sme kresťania katolíckeho vierovyznania, máte chvíľku čas porozprávať sa s nami? Nechcete sa napríklad opýtať na niečo ohľadom viery, cirkvi? Stretli ste sa niekedy s náboženstvom? Čo si myslíte o Bohu?“ Pri tomto oslovení, keď ihneď priamo povieme človeku, o čo nám ide, je jediné nebezpečenstvo. Ak má nejakú veľmi negatívnu skúsenosť, rozhovor ihneď odmietne. Na to je potom dobré reagovať slušným ospravedlnením a rozlúčiť sa.[63] Môže sa stať, že síce odmietne rozhovor o viere, ale i napriek tomu sa rozvinie hovor o rodine, starostiach, chate alebo práci. Tu je dobré  prosiť Ducha Svätého o jeho pôsobenie. My sme využili vo farnosti príležitosť pred vianočnými sviatkami. Dôvodom osloviť ľudí bolo pozvať ich na bohoslužby cez vianočné sviatky. Mali sme natlačený leták, na ktorom bol v krátkosti naznačený význam Vianoc a program bohoslužieb a iných pastoračných aktivít v katolíckych i evanjelických (aby sme sa vyhli podozreniu z prozelytizmu, informovali sme o tejto akcii i evanjelických duchovných) kostoloch mesta. Rozdelili sme si sídliská našej farnosti a navštívili sme temer všetky byty. V Raguse nazývajú tento typ evanjelizácie „dvere – dvere“. Sami sme boli prekvapení ako málo sme sa stretli s vyslovene odmietavými postojmi. A to v prostredí, ktoré vôbec nemožno nazvať katolíckym.

Nemali by sme zabudnúť na modlitbu. „Vo všetkých modlitbách a prosbách sa modlite v každom čase v Duchu! A v ňom vytrvalo bdejte a proste za všetkých svätých!“ [64] Modlitba spoločenstva je základom apoštolátu. Je to možnosť pre tých, ktorí sa necítia byť povolaní k priamej evanjelizácii slovom. Modlitba nie len za samotných apoštolov; hlavne za tých, ktorých oslovíme. Za to, aby prijímali zvesť spásy, aby dokázali prekonať svoje bariéry a otvoriť sa Duchu Svätému. A súčasne aby zvestovatelia evanjelia prišli k správnym ľuďom, teda k tým, ktorých Duch Svätý vopred pripravil. Tí nebudú pohoršení alebo vystrašení tým, že ich niekto neznámy na ulici osloví. Pán pozná ľudské srdce, on si hľadá cestu ku každému úplne odlišnú. Apoštol chce tomuto Božiemu pôsobeniu napomáhať, nie prehlušovať ho. Veľmi sa nám osvedčilo, keď sme boli podporovaní modlitbou spoločenstva v rovnakej chvíli, keď prebiehala evanjelizácia.

          Nikdy by sme nemali zabudnúť na cieľ. Musíme si stanoviť, prečo ideme k ľuďom a čo im chceme povedať. Rozhovor často skĺzne do rozhovoru o počasí, politike, vnúčatách, namyslenosti....tém je nespočetné množstvo. A my sa potom utešujeme tým, že sme sa aspoň porozprávali a urobili sme niekomu radosť. Na tom iste nie je nič zlého, ale pokiaľ idem do ulíc hlásať Krista, nesmiem zabudnúť na to podstatné. Chcem prinášať spásu, dať všetkým „poznať Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá.“ [65] Preto nie je dostačujúci ani rozhovor o nejakom vyššom dobre alebo o tom, že všetko raz dobre dopadne. Naše slová môžu utešiť, ale slová evanjelia premieňajú.

          Dôležitý je slovník, ktorý používame. Kristus, keď hovoril, používal podobenstvá, pretože tak boli jeho slová ľahšie pochopiteľné pre jeho poslucháčov. Keď hovorím na ulici s neznámym človekom, musím sa snažiť používať bežný jazyk dnešného sveta. Teda zabudnúť latinčinu, odborné teologické termíny, vzdať sa nádherných obratov z cirkevných otcov, cirkevných dokumentov a dlhých citácií z Písma. Ale nielen to. To všetko musím poznať, aby som mal rozhovor na čom stavať, ale moje slová musia byť pre toho druhého zrozumiteľné. Musím sa vzdať i naučených myšlienkových schém z katechizmu, ktoré nie sú pre bežného človeka obvyklé, stručne povedané je treba vcítiť sa do partnera a používať v diskusii také prostriedky, ktoré sú pre neho dostupné.

Nemenej dôležitá je istota. Apoštol sa na ulici vystavuje nebezpečenstvu, že mu bude položená otázka, na ktorú nebude vedieť odpovedať. V horšom prípade môže zistiť, že síce odpoveď vie, ale nevie ju zdôvodniť. Tu vysvitá dôležitosť predchádzajúcej formácie a štúdia. Ten, kto počúva a kladie otázky, vníma nielen moje slová, ale hlavne gestá, každú pauzu a  poopravenie si okuliarov. Moje chovanie je pečaťou pravdivosti mojich slov. Preto nie je na mieste nejaká nervozita a rozpačitosť, ale tiež nie falošná sebaistota, ako už bolo povedané. Kľudne môžeme povedať, že o niečom nie som dostatočne informovaný. Zároveň musíme vedieť zdôvodniť, prečo takáto informácia nie je k spáse ani k viere nutná. Ľudia často odvádzajú rozhovor na veci úplne nepodstatné, zatiaľ čo dôležité veci prechádzajú mlčaním. Nie je to z vypočítavosti ani zo zlej vôle, ale preto, že tie nepodstatné, až príliš ľudské záležitosti – cirkevná politika, škandály atď. – sú pre nich ľahšie pochopiteľné ako tajomstvá viery. Keby som mal zo svojej skúsenosti hodnotiť efektivitu evanjelizácie osobnej a pouličnej, tak zaiste osobná je oveľa účinnejšia, avšak pouličná môže zasiahnuť ľudí, s ktorými inak nikdy do styku neprídeme.

 

3. 4. Úloha animátora v bunke

Animátor je kľúčovou osobou v bunkovom systéme. Čo musí robiť animátor? Predovšetkým  musí byť človekom modlitby.  Prvou úlohou animátora je klaňať sa,  modliť sa,  ohlasovať evanjelium, evanjelizovať, robiť z ľudí učeníkov Ježišových, riadiť bunku raz do týždňa, ale počas celého týždňa pomáhať bratom a podporovať ich a formovať nových animátorov. Jedným z cieľov bunky je, aby sa stále rodili noví animátori. Tým, že sa bunky stále rozmnožujú, je stále potreba nových animátorov. Animátor si musí postupne vychovať svojho nástupcu, musí podporovať rast svojich bratov. Animátor musí mať veľkú lásku k dušiam. Keby v jeho živote nemala hlavný význam evanjelizácia, zo skupinky by vznikla len jedna, ale ak horí túžbou evanjelizovať, tak sa túžba prenesie na celú bunku a tá bude evanjelizačná.

          Animátor musí mať dôsledný život s Bohom. Musí byť súlad medzi tým, čo hovorí, a tým, čo žije. Jeho život má byť odrazom evanjelia. To neznamená, že musí byť dokonalý, ale má sa snažiť o dokonalosť. Musí mať skupinové cítenie, byť otvorený, pokorný, musí spolupracovať a podriadiť sa autorite. Jeho podriadenosť kňazovi vo farnosti je jeho zdrojom autority v bunke. Ak on bude poslúchať kňaza, tak aj v bunke bude mať autoritu.

          Byť poslušným je ťažké, ale  dôležité. Ježiš bol poslušný až na smrť na kríži, a preto Ho Boh povýšil. Aj v tomto prípade je potrebná poslušnosť voči Pánovi, potom voči pastierovi, kňazovi. To bude tvoriť jednotu spoločenstva. Celú túto skúsenosť riadi kňaz, on ju vedie. Môže mu pomáhať moderátor. Potom sú animátori animátorov – animátori oblastí. Každý animátor sa každých 14 dní spolu s ešte aspoň štyrmi animátormi ďalších buniek stretáva s animátorom oblastí, aby prehodnotil tieto stretnutia, aby si povedali, čo sa stalo počas stretnutí, aby sa podelili o radosti, ale aj o utrpenie v bunkách.

          Úlohou kňaza je každý týždeň sa stretávať s animátormi oblastí a ak je vo farnosti, tak aj s moderátorom. Takto má každý týždeň prehľad o všetkých bunkách. Cez animátora oblastí má prehľad o tom, čo sa deje v jednotlivých bunkách. Ak je nejaký zvláštny problém, cez animátorov oblasti a animátora buniek zasiahne do bunky. Táto štruktúra pomáha kňazovi, aby ustanovil animátorov do tejto služby. Je to spoločné organizovanie života farnosti. Kňaz to koordinuje, káže, modlí sa a vysluhuje sviatosti, ale nerobí všetko, poveruje laikov a dáva im autoritu. V tomto poverovaní, dávaní autority je veľká milosť, lebo laik, keď je mu daná veľká zodpovednosť, ktorá je potom službou, zistí, že sa musí viac modliť a že musí všetkým slúžiť. Slúžiac všetkým a modliac sa  rastie.

          Laici objavujú, že majú dôležitú, základnú úlohu. Ale laici bez kňaza sú ako ovce bez pastiera. Ale i kňaz bez laikov je ako pastier bez oviec, bez stáda. Základom je, aby spolupracovali, študovali. Animátor má byť k dispozícii kňazovi, má slúžiť tým, čo sú v jeho blízkosti a tým, ktorí sú práve v jeho bunke. Musí sa veľa snažiť o to, aby utužoval osobné vzťahy s každým členom bunky. Je to povolanie od Boha. On je misionárom svojej bunky.

 

3. 5.  Formácia členov buniek.

 Starostlivosť o duchovný rast nemôže skončiť pri týždennom počúvaní kázne kňaza na stretnutí bunky. Postupne sme si vypracovali svoj systém duchovnej starostlivosti najprv o animátorov a potom podľa možnosti každého člena spoločenstva. Okrem klasickej formy ako sú duchovné cvičenia raz za rok, duchovné obnovy pre animátorov raz za tri mesiace, sme organizovali evanjelizačné a formačné kurzy, ktorých autorom je Jose Prado Flores. V USA, Mexiku aj v Európe založil sieť evanjelizačných škôl, prostredníctvo ktorých sa snaží do evanjelizácie cez kurzy zapájať čo najviac laikov. U nás tieto kurzy začala rozširovať Komunita Jána Krstiteľa. My sme si vo farnosti postupne vychovali animátorov týchto kurzov, takže sme boli schopní sami ich robiť. Náplň aspoň troch základných kurzov v krátkosti predstavím.

 

Kurz Filip

          Cieľom kurzu je prijatie spásy s hlavnou myšlienkou získanie nového života. „Filipa“ je možné rozdeliť na 2 časti;  pasívnu a aktívnu. Má šesť tematických okruhov a sedem dynamík. Sú to: Láska, Hriech, Spása, Viera a obrátenie, Duch Svätý a Spoločenstvo.

          Po uvedení do kurzu témou eunuch – Filip, začíname z bodu „nula“, v ktorom neexistujú žiadne vedomosti a ani skúsenosti s Bohom.  Postupne si poslucháč rozširuje obzor tématikou Láska, kde zachytáva nové dosvedčenie Otcovej lásky k nemu,  neskôr v téme Hriech poslucháč spoznáva vlastnú hriešnosť a nakoniec témou Spása končí pasívna časť kurzu.

          Po skončení pasívnej časti, ktorá bola zameraná na poznávanie, nastáva priestor pre konkrétny krok viery – aktívne rozhodnutie. Viera a obrátenie a účastník sa musí rozhodnúť. Tým, že sa od neho vyžaduje krok viery, tématiky sa začínajú zužovať. Vyvrcholením je vyvolanie túžby účastníkov po živote v spoločenstve. Stávajú sa plodní.

          Cesta k prijatiu Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa prostredníctvom Ducha Svätého sa dá uskutočniť len postupnosťou už spomínaných krokov.

1. Láska – účastník má prijať to, že je milovaný. V tejto téme má prvoradú úlohu svedectvo človeka, ktorý hovorí o tom, čo zakúsil vo svojom živote.

          2. Hriech – účastník má prijať fakt, že je hriešny a nedokáže sa sám spasiť.

      3. Spása – hlavnou myšlienkou témy je poznanie: Ježiš ma vykúpil, už som vykúpený!

          4. Viera a obrátenie – hlavnou úlohou je motivovať účastníka, aby prijal Ježiša. Dôležitým faktorom je ponechanie priestoru pre osobné vyznanie viery.

          5. Duch Svätý – vyvolanie túžby po Duchu Svätom a živote s ním.

          6. Spoločenstvo – vyvolanie túžby po spoločenstve.

Tento kurz sa ponúka ako prvý, vstupný, je zameraný na obrátenie človeka

 

Kurz  Emauzy  ( Biblia I. )

Cieľ  kurzu : Nechať si zapáliť srdce pre Božie Slovo,  aby  sme  ho  milovali,  poznali a žili. Preto sa tento kurz viac obracia na srdce, ako na rozum. Volá sa Emauzy, lebo Ježiš, ktorý je Slovo, zapaľuje naše srdcia pre seba, tak ako zapálil srdcia dvoch emauzských učeníkov.

Obsah kurzu - priblíženie spôsobu dosiahnutia cieľa :

- oboznámenie sa so základným textom kurzu: O emauzských učeníkoch; nájdenie podobnosti našej situácie so situáciou emauzských učeníkov a poukázanie na možnosť zmeny situácie skrze prítomnosť Ježiša - Slova v našom živote.

- séria prednášok a praktických cvičení poukazujúcich na krásu a plnosť Božieho Slova - v celom kurze sa na vyjadrenie plnosti využíva číslo 7; jednotlivé časti sú doplnené príslušnými biblickými citátmi s ich priamym vyhľadaním na kurze.

1. 7 účinkov Božieho slova - cieľom je poukázať na to ako Ježiš - Slovo tvorí, oddeľuje, dáva spásu, vzbudzuje vieru, obracia, uzdravuje a tvorí spoločenstvo. Po prednáške každá skupina nejakým spôsobom stvárni (pantomíma, dramatizácia, živý obraz, ... ) niektorý z účinkov.

2. Prednáška o siedmych obrazoch Božieho slova. Poukazuje na to, že slovo nie je niečo hmotné, preto aby sa lepšie pre nás uchovalo, ukazuje sa v obrazoch  -  ako  svetlo,  meč, kladivo, pokrm, med, semeno.

3. 7. biblických textov hovoriacich o Božom slove s následným sa učením týchto citátov naspamäť.

4. 14 proroctiev o Mesiášovi - jeden z vrcholov kurzu poukazuje na to, že tieto proroctvá sa vyplnili v Ježišovi. V miestnosti pripomínajúcej synagógu si pripomenieme udalosť v synagóge v Nazarete, keď sa Ježiš bez ohľadu na dôsledky prihlásil k jednému proroctvu proroka Izaiáša a vztiahol ho na seba. Účastníci sú tu vyzvaní na prijatie Božieho Slova bez výhrad aj s dôsledkami, ktoré to pre ich život prinesie.

5. 7. pečatí - prečo pri čítaní Božieho slova, vznikajú často veľké ťažkosti, modlitba za každého účastníka, aby ho Duch Svätý disponoval na správne pochopenie  Božieho Slova.

6. Malý kurz rozjímania – vovedenie do metódy rozjímania: lektúra – analýza – aplikácia - syntéza

6. 7. prikázaní Božieho slova. - mať k dispozícii Sväté Písmo je aj záväzkom čítať, počúvať, veriť mu, študovať ho, modliť sa ho, učiť sa ho naspamäť, žiť ho a ohlasovať. Táto prednáška je doplnená dynamikou o literárnej kráse niektorých častí Biblie - konkrétne Žalmu 119. V tomto žalme sa oslavuje Božie  Slovo  každým písmenkom  abecedy.

7. Záver zahŕňa zopakovanie jednotlivých častí kurzu a povzbudenie k dennému používaniu Svätého Písma.

 

Kurz dejiny spásy  ( Biblia II. )

Cieľ  kurzu : V skratke si priblížiť priebeh dejín spásy a poukázať na Ježiša, ktorý sa ako červená niť tiahne celým ich prierezom. Zároveň začleňuje každého účastníka do týchto dejín.

Obsah kurzu - priblíženie spôsobu dosiahnutia cieľa :

- oboznámenie sa s celými dejinami spásy od stvorenia až po druhý príchod Pána Ježiša na konci sveta s poukázaním na nadčasovosť textov a nájdenie seba samých v jednotlivých situáciách, o ktorých hovorí Božie Slovo.

Takýto pohľad pomáha účastníkom vidieť Písmo v novom svetle - ako živé a konkrétne hovoriace o ich živote.

1. Krása a harmónia  stvorenia  narušená hriechom.

2. Vyvolený  národ  a  jeho  otroctvo -  naše  otroctvo  a  naša  zviazanosť  hriechom  a  možnosť  odchodu  do  zasľúbenej  zeme,  o  ktorú  treba  bojovať.

3. Izraelskí králi  -  naše  požiadavky voči  Bohu,  ktoré  nie  sú  v  súlade  s  jeho  vôľou  a   ich  dôsledkami pre  náš  život;  tak  ako  si  vyvolený  národ  žiadal  kráľa  a  potom  mu  to  prinieslo  veľa  utrpenia.  S  Dávidom  prežívame  ako  vyvolení  Boží.  náš  osobný  hriech  a  ľútosť  nad  ním.

4. Od  prorokov  sa  učíme  vernosti  Bohu  i  za  cenu  utrpenia,  výsmechu  a  sami  sme  pozvaní  k  prorockej  službe.

5. Veľmi  dôležitou  časťou  je  čas očakávania  Mesiáša,  ktorý  podobne ako  v  adventnom  období  spájame  aj  s  jeho  druhým  príchodom.  Dynamika  je  zameraná  na  vzbudenie  túžby  po  Mesiášovi  a   na  modlitbu  o  jeho  skorý  príchod.

6. Ježišov  život,  smrť  a  zmŕtvychvstanie  -  význam  osobného  prijatia  Ježiša  do  svojho  života.

7. Život  prvej  Cirkvi  nám  slúži  na  porovnanie  s  našou  miestnou  Cirkvou.

8. Záver  kurzu  súvisí  s  knihou  Zjavenia svätého  Jána  a  je  znovu  zameraný  na druhý príchod Kristov. Ďalším z vrcholov kurzu je dynamika, v ktorej účastníci odovzdávajú Bohu ako Pánovi časov svoj čas, ktorý majú určený tu na zemi - symbolicky každý odovzdá svoje hodinky na posvätenie.

 

Ďalšie kurzy:

Jozue - cieľ kurzu naučiť sa zvládať všetky životné situácie, boje, ťažkosti s ktorými sa dnešný človek stretáva v bežnom živote. Ako vzor sa berie Biblická postava Jozueho.

Ján – cieľom je naučiť sa počúvať Pána, sedieť pri jeho nohách, byť jeho verným učeníkom

Mojžiš – kurz pre animátorov, škola ako viesť iných

Pavol – na príklade Apoštola národov naučiť sa účinne evanjelizovať

Komunita – ako žiť v spoločenstve, zvládať jeho úskalia, dať sa mu do služby

Kazateľ – naučiť sa pri ohlasovaní používať a rozoberať Božie slovo.

Rút – pre manželov

 

---

[1] Sk 2, 42

[2]Porovnaj: Sk 4, 32 - 36

[3] Jozef Špirko, Cirkevné dejiny I, s. 80

[4] Ludwig Hertling, Dejiny katolíckej cirkvi, s. 163

[5] Jozef Špirko, Cirkevné dejiny II, s. 292, autor ďalej píše, že v 8. a 9. storočí bol počet panských fár nepomerne väčší ako riad­nych. Nie všetky cirkevné funkcie mohli sa konať v panských kostoloch. Pohreb a krst sa pravidelne konal vo farskom kostole, preto sa aj nazýval krstným kostolom (ecclesia baptismalis). Zemepán odovzdával kostol duchovnému podaním nejakého symbolického predmetu (kľúča, štóly) a duchovný musel platiť zemepánovi určitý poplatok.

[6] Ludwig Hertling, Dejiny katolíckej cirkvi, s. 34

[7] Myšlienky... 52/2003, www.homily-service.sk

[8] Všetky štatistické údaje porovnaj: Ralph Martin: Čo hovorí Duch? Katolícka cirkev na konci veku, Familiaris, Bratislava 1998

[9] Louis Evely: Krédo, Grantis, Ústí n. Orlicí 1997, s. 161

[10] PO 9

[11] PO 6, LG 12

[12] GS 4

[13] Opatrný A.: Priority – farnosť zajtrajška, prenáška na stretnutí kňazov, Velehrad, marec 2002

 

 

 

 

[14] CIC kán. 515 § 1

[15] JÁN PAVOL II.: Christifideles laici 26

[16] NAIM, 1/95, s. 4

[17] Furstová M., Trinks J.:Filozofia, Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava 1996, s. 267

[18] SIEŤ, katechéza Vzťahy v živote kresťana

[19] tamže

[20] Poľa jedného výskumu z konca deväťdesiatych rokov 63% mladých ľudí v Českej republike túži po niekom, na koho by sa mohli obrátiť so žiadosťou o radu. A 72% považuje svojich vrstovníkov za najvhodnejších partnerov svojich rozhovorov.

[21] Opatrný A.: Prednáška na sympóziu o cirkevnej práci s mládežou, poriadanom Teologickou fakultou Juhočeskej univerzity v Českých Budějoviciach 20.6. 2003.

[22] Deeken A.: V jeseni života, Vydavateľstvo Dobrá kniha, Trnava 1995, s. 18

[23] Gn 2, 18

[24] Kaz 4, 10

[25] Jn 17, 20-21

[26] Jn 17, 24

[27] Jn 14, 31

[28] Jn 17, 1

[29] Jn 17, 10

[30] Sk 4, 32

[31] Jn 10, 17 - 18

[32] Flp 2, 9 - 11

[33] Jn 15, 10

[34] Jn 11, 42

[35] Jn 10, 10

[36] Podľa: Cesta k spoločenstvu na základe NZ, samizdat

[37] Porov. Mk 3, 13

[38] Porov. Mk 6,31-34. 39-43

[39] Podobne vidí tento kombinovaný systém fungovania prvokresťanskej Cirkvi aj Miller, C.J. Otevřete, prosím. Praha : Oliva, 1997, s.162: „Podľa môjho názoru možno nájsť biblické korene skupiniek v zhromaždeniach po domoch, tak ako sú opísané v knihe Skutky apoštolov. Po Turíciach dochádzalo ku kombinovaniu chrámovej bohoslužby vo veľkej skupine a stretávaniu skupiniek po domoch. Prostredníctvom týchto skupiniek sa nekresťania denne pridávali ku Kristovi a naviac sa zdá, že Ježišovo vedenie učeníkov sa podobalo duchovnému pôsobeniu skupiniek.“

[40] Tieto podmienky obsahuje veta zo Sk 2, 42: „Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách.“

[41] Porov. Sk 2,45 a Sk 4,32

[42] Na prvokresťanský typ spoločenstva opísaný v Skutkoch apoštolov sa odvoláva pri definovaní kresťanského spoločenstva pápežská encyklika Ján Pavol II. Redemptoris missio. Trnava : SSV 1997, s. 85: „Každé spoločenstvo, ktoré chce byť kresťanské musí mať základ v Kristovi, vňom žiť počúvaním Božieho slova, modlitbou, ktorá má stredobo v Eucharistii, v spoločenstve, ktoré je jedno srdce a jedna myseľ, vzájomným delením podľa potreby členov (Sk 2,42-47). Každé spoločenstvo musí žiť v jednote s miestnou a všeobecnou Cirkvou, v úprimnom spoločenstve s pastiermi a s učiteľským úradom. Pritom sa misionársky  pôsobiť a vyhýbať sa každému ideologickému uzavretiu.“

[43] Ján Pavol II., Christifideles laici 26

 

[44] Porov.:  Systém farnosti v bunkách, Vydavateľstvo Michala Vaška 1996, s.69 - 71

[45] Lk 4, 18 - 19

[46] Porovnaj: Raniero Cantalamessa, OFM Cap, prednáška zo zborníka „Prayer for healing“.

[47] Múd 16, 12

[48] V „Rozprávaní pútnika“ nachádzame príbeh vojaka, ktorému hrozilo, že bude kvôli pitiu súdený stanným súdom. Jeden mních mu povedal, aby si každý večer pred tým, ako pôjde spať, prečítal jednu kapitolu evanjelia. Po niekoľkých dňoch za ním vojak nanovo prišiel, aby mu dal inú radu, pretože nemôže porozumieť ničomu z toho, čo číta. Mních mu odpovedal: "Čítaj len ďalej. Ty možno nerozumieš, ale démoni áno, a utekajú od teba." Vojak sa podľa tejto rady zariadil, a napokon bol uzdravený.

[49] Porovnaj: Mt 8, 8

[50] Mt 14, 14

[51] Mk 1, 41

[52] Lk 6, 19

[53] Lk 4, 14

[54] Lk 5, 17

[55] Očisť duše pramene - zavlaž, čo je znavené – uzdrav, čo je ranené ...

[56] Ján Pavol II., Christifideles laici 33

[57] Katechizmus Katolíckej cirkvi, 150

[58] Por.: Aleš Opatrný,prednáška na stretnutí hnutí v kláštore Teplá 8. 11. 2002

[59] Porovnaj: Jn 1, 46

[60] Rim 1, 16

[61] Dokumenty II. vatikánskeho koncilu, 2. zväzok, s. 154

[62] 1Pt 3, 15.16

[63] Porovnaj: Jana  Sojčeková, Amen 10/2000

[64] Ef 6, 18

[65] Ef 3, 19