KRÍZA A ODPUSTENIE V EVANJELIZÁCII
Druhý list Korinťanom 6,1,2:
Ako spolupracovníci vás napomíname, aby ste Božiu milosť neprijímali nadarmo. Veď hovorí: „V milostivom čase som ťa vyslyšal a v deň spásy som ti pomohol.“ Hľa, teraz je milostivý čas, teraz je deň spásy!
Kristus nás pozýva, aby sme si uvedomili, že sme spolupracovníci Boží a máme prijať jeho milosti. Pán nám v tomto úryvku hovorí, že v milostivom čase nás vyslyšal a v deň spásy nám prišiel na pomoc. Hovorí: „Teraz je príhodný čas, teraz je deň spásy.“ Toto je teda príhodný čas. Pán prechádza medzi nami a obnovuje náš život, našu nádej, našu vieru, našu lásku. Dáva nám novú silu.
Pán nám hovorí, aby sme otvorili srdcia a prijali túto milosť.“ Lebo On je medzi nami, sme zjednotení v jeho mene a On nám sľúbil svoju prítomnosť.
Napr. ja som dnes poobede počas modlitby cítil oveľa väčšie spoločenstvo ako ráno. Možno, že naše srdce sa pomaličky otvára. On prichádza a jeho prítomnosť nám pomáha vstupovať do spoločenstva s bratmi.
Toto je teda čas milosti. Pán prichádza preto, aby nás spasil, aby nám dal to, čo potrebujeme. Niekto z nás je možno znechutený, Pán nám dodá odvahu. Niekto je možno bez dôvery, Pán nám posilní vieru. Niekto je možno unavený a Pán nám dá silu. Niekto z nás je zranený a Pán nás uzdraví. Niekto z nás sa cíti ako vo väzení a Pán nás vyslobodí.
Teraz je príhodný čas a preto povedzme: „Ďakujeme, Pane, že nás prichádzaš spasiť. Vždy nás chceš spasiť. Pane, prosíme ťa, pokračuj vo svojom diele v každom z nás. Pane, ponúkame ti tento čas, tento kurz, aby si mohol pracovať v našich srdciach, aby si nás mohol zmeniť, aby si nás mohol pretvoriť. Sme tu pre teba, Pane Ježišu. Prišli sme sem za tebou, lebo chceme zažiť tvoju lásku a tvoju milosť.“
Aleluja!
Pokračujeme v našej ceste, lebo vieme, že treba kráčať. Na to, aby sme evanjelizovali nemôžeme stáť. Ak chcete v evanjelizácii skrachovať, stačí, aby ste sa nehýbali a určite skrachujete, ale ak chcete uskutočniť Ježišov prísľub, že On je s nami, musíte kráčať s ním.
Dnes ráno sme hovorili o modlitbe a o službe. Teraz si znovu povieme o procese evanjelizácie cez - oikos. Sú tam ľudia, ktorých stretávate doma, v zamestnaní, v Cirkvi , v susedstve, pri cestovaní. Týchto ľudí už poznáme. Čo budeme robiť ďalej? Napíšeme si zoznam tých , za ktorých sa chceme modliť. Toto je úloha počas týchto dní.
Napíšte si zoznam 8-10 ľudí, ktorých chcete evanjelizovať. To je prvá úloha, ktorú vám dávam. Takže napíšte si zoznam a začnite sa hneď modliť. Potom budete doma pokračovať. Toto je začiatok evanjelizácie - modliť sa.
Druhou úlohou, ako vidíte, je služba. O tom sme už hovorili. Musíme byť ochotní slúžiť osobitným spôsobom v tých situáciách, keď naši bratia trpia, keď sú chorí, keď sa nachádzajú v ťažkej životnej kríze. V týchto situáciách môžu byť bratia zúfalí, môžu strácať nádej.
Mnohí ľudia stretli Ježiša práve počas nejakej krízy, v chorobe, alebo keď im niekto zomrel. Pretože im niekto v ťažkej chvíli pomohol, niekto ich miloval, niekto im hovoril o Ježišovi.
Tieto chvíle sa volajú chvíľami premeny. Čiže, krízové udalosti, keď normálny život už nepokračuje ako predtým, ale keď sa niečo mení. V týchto chvíľach sú ľudia oveľa viac ochotní prijať pomoc od druhých. Musíme byť pozorní k ich potrebám, aby sme mohli pomôcť, aby sme im priniesli Ježišovu lásku.
Ježiš povedal: Bol som smädný, bol som hladný, bol som cudzincom, bol som vo väzení...
V týchto chvíľach naši bratia potrebujú mimoriadnu pomoc a preto im musíme pomôcť.
Poväčšine ľudia potrebujú a hľadajú pomoc vtedy, keď prežívajú krízové udalosti. Prečítame si, aké by to mohli byť udalosti: napr. smrť životného druha, prepustenie zo zamestnania, svadba, rozvod manželstva, problémy s nadriadenými, zmena pracovnej doby, zmena bydliska, zmena finančnej situácie, problémy s príbuznými, choroba ... atď.
To sú krízové udalosti, ktoré zapríčiňujú stres a v týchto chvíľach musíme my ako jednotlivci, ako aj celá farnosť pomáhať tým, ktorí prežívajú tieto krízy. Aj ľudia, čo sú ďaleko od Cirkvi, prijmú v týchto situáciách našu pomoc.
Hovorili sme o službe. Teraz budeme hovoriť o ohlasovaní. Budeme si všímať situácie, ako by sme mohli začať rozhovor o Kristovi. Prvý zo spôsobov je počúvať ľudí. Ak pozorne počúvam, tak evanjelizujem. Ľudia, ktorých počúvam, sa otvoria.
Počúvať znamená snažiť sa porozumieť problémom druhého. Čo je to počúvať? Keď počúvam, snažím sa pochopiť, ako ten druhý žije. Ak niekto príde ku mne a povie mi jednu vetu a ja ho hneď zahrniem mnohými slovami, ten človek sa uzavrie. Musím sa snažiť pochopiť ho. Nechám ho hovoriť a on mi povie čoraz viac vecí o sebe. Na to, aby sme počúvali, musíme počúvať srdcom. Snažiť sa pochopiť, čo ten druhý prežíva.
Napr. Andrej príde za mnou a povie mi: „Salvatore, som veľmi unavený, mám veľa práce.“
Odpoviem mu: „Si možno si trochu unavený.“
„ Nie trochu, ale veľmi. Chcel by som toho veľa urobiť, byť ochotný, ale niekedy už nevládzem,“ - odpovie. A snažím sa pochopiť, čo prežíva.
My kňazi to poznáme. Keď niekto za nami príde, prvá vec, čo musíme urobiť, je počúvať. Počúvať srdcom, pozorne a potom sa ten človek pomaly otvorí. My mu môžeme odpovedať. Ak sme ho počúvali a potom budeme hovoriť my, aj on nás bude počúvať. Tak budeme hovoriť srdcom.
Veľmi dôležité je počúvať. Musíme prosiť Pána o tento dar. Niekedy sa stáva, že príde za mnou nejaký človek a povie: „Bolí ma hlava.“ Ak nepočúvam, môžem mu povedať, že mňa bolí brucho. Odpoviem - ani nevieš, ako veľmi ma bolí brucho. Tak sa vlastne obidvaja začneme hádať. Po takomto rozhovore sa cíti každý unavený a nepochopený. Preto je potrebné naozaj počúvať. Svoje utrpenie musíme dať do zátvoriek a musíme počúvať utrpenie druhého. Možno, že za tou bolesťou hlavy sa nachádza oveľa viac zložitejších problémov.
To je prvá príležitosť, ako začať hovoriť. Ak budeme veľa počúvať, môžeme aj veľa hovoriť. Ľudia nás budú počúvať. Niekedy nám ľudia hovoria o utrpení, o samote, o nejakých problémoch, čo práve prežívajú. Tým nám naznačujú, že potrebujú pomoc a my vieme akú pomoc .Vieme, že je to Ježiš.
Musíme byť priateľskí a otvorení voči všetkým. Niekedy si myslíme, že tento človek určite neprijme Ježiša. Takýto spôsob myslenia musíme zmeniť, lebo Ježiš prišiel pre všetkých. A ľudia, ktorí sa nám zdajú, že sú najtvrdšieho srdca, sú niekedy najotvorenejší.
Musíme všetkým slúžiť, musíme byť trpezliví, musíme druhých povzbudzovať. Musíme ľudí vidieť, nie akí sú, ale akí budú v budúcnosti. Ježiš má s každým človekom veľký plán, aj keď je ten človek veľký hriešnik. Viem, že je Božím dieťaťom a tak sa naňho musím pozerať. Ako na dieťa Božie, ako na svätého.
Raz sme išli do Katánie na lietadlo, aby sme mohli ísť do Ríma. Cestoval som aj s rodinou môjho priateľa. Ako sme išli autom, všimli sme si pri ceste prostitútky. Veľmi smutná vec. Začali sme sa modliť a v srdci sme pocítili, že by sme sa mali s nimi porozprávať. Otočili sme auto a vrátili sme sa. Stála tam jedna Afričanka, s ktorou som sa začal rozhovor. Vôbec ma neprijímala, nechcela počúvať, tak sme znova nastúpili do auta a pokračovali v ceste.
Po 1,5 km sme uvideli ďalšiu ženu. Priblížili sme sa a k nej a oslovili ju: „Chceme ti dať takú knižočku.“ – bol to spôsob, ako sa s ňou začať rozprávať.
„Vezmite si aj tieto pomaranče, ktoré sme kúpili“. Ona povedala :“Dobre, dajte.“
„Chceli by sme sa s vami porozprávať.“
Vystúpili sme všetci z auta a ona sa k nám priblížila. Spýtal som sa jej, či sa s nami pomodlí a žena súhlasila. Začali sme sa modliť a ona bola veľmi otvorená. Modlila sa s nami. Cítil som v srdci, že Pán ju chce oslobodiť od takého života.
Povedal som jej: „Cítim, že Pán ti chce dať dva darčeky. Prvý darček je nový život, chce ťa oslobodiť od takéhoto života. Druhý - keďže včera som dostal peniaze z ofery, dám ti ich. Cítim, že aj ty musíš dať nejaký dar Ježišovi.“
Ona sa pozrela a opýtala sa: „Čo mám robiť?“
Povedal som jej, že musí nastúpiť do nášho auta a ísť s nami do Katánie – ona tam bývala. Pozrela sa na nás a súhlasila. Nastúpila k nám do auta a my sme sa za ňu začali modliť.
Môj priateľ šoféroval, bolo tam malé dieťa, moja priateľka, ja som sedel na prednom sedadle v aute. Chytili sme sa za ruky a ona sa modlila s nami.
A ja som jej povedal: „Potrebuješ veľa nežnosti, veľa citu, však?“
Potom som jej povedal: “Vieš, žila jedna žena, volala sa Mária Magdaléna, ktorá bola najprv prostitútka a potom sa stala svätou. Chcela by si aj ty byť svätou?“
„Kiež by to tak bolo.“
Pokračovali sme v ceste a ja som jej navrhol: „Chceš zmeniť svoj život?“ Ona povedala: „Áno.“
„ Chceš sa vyspovedať?“ a ona povedala:
„Ja každú nedeľu chodím do kostola, len sa nespovedám“.
Zastavili sme auto a vystúpili sme. Vyspovedala sa a pokračovali sme v ceste. Prišli sme na letisko tri minúty pred odletom, ale mal som obrovskú radosť, pretože tá žena cez nás stretla milosrdnú Božiu lásku.
Potom som túto ženu zoznámil s jednou 33 ročnou rehoľnou sestrou Máriou. Teraz žije novým životom.
Niekedy sa nám zdá, že niektorí ľudia určite nestretnú Ježiša a oni sú naopak veľmi otvorení. Je to až neuveriteľné, akí sú otvorení. Nikdy nesmieme nikoho dopredu odsudzovať. Nikdy nehovorme, že tento človek sa nikdy neobráti, lebo Ježiš zomrel za všetkých. Musíme milovať všetkých ľudí, s ktorými sa stretávame. Musíme rásť v láske.
Malo by byť naším najväčším želaním, aby sme mohli hovoriť o Ježišovi, hovoriť čo urobil Ježiš v našom živote.
Môžeme niektorým ľuďom povedať - “Ešte nikdy som ti nepovedal, ako sa môj život zmenil?, alebo im ešte môžem povedať, že mám takú skúsenosť, čo mi úplne zmenila život a potom začnem hovoriť o obrátení.
Keď sa niektorí sťažujú na svoju situáciu, alebo napr. na politiku, vládu, že je všetko zlé, a že sú znechutení, môžem povedať - “vidím veci, že je to zlé, ale nie som zúfalý”, môžem im povedať, ako Ježiš dáva zmysel môjmu životu. Viera nám neodbúrava problémy, ale dáva nám silu nezúfať a bojovať.
Každý z nás sa môže s niečím podeliť s druhými. Aj takýmto spôsobom môžeme ohlasovať Ježiša. Napríklad, ak niekto nenávidí, poviem mu, že ak bude pokračovať v nenávisti, bude sa cítiť veľmi zle, lebo nenávisť ničí človeka. Nenávisť nám škodí, to je objektívna skutočnosť. Zažívajú to mnohí.
Ak nenávidíš, necítiš sa dobre, ak odpustíš, budeš žiť v pokoji. Toto je zvesť, ktorú vám môžeme odovzdať. A môžeme to potvrdiť pravdami a skutočnosťami z evanjelia.
Povedzme o našom svedectve, o tom čo Ježiš urobil v našom živote. Každý z nás stretol Ježiša. Toto svedectvo je dôležité a má dve časti - prvá časť predtým a druhá časť potom, ako som stretol Ježiša.
Môžem povedať, že najprv som bol nervózny, stále som sa hneval, o sebe, aký som bol. Potom môžem opísať to, ako som stretol Pána Boha a ako žijem teraz. Samozrejme, že nemôžem povedať, že nemám žiadne problémy, ale, že napriek problémom Ježiš mi dáva pokoj a veľkú silu.
Toto svedectvo je veľmi dôležité. Je to svedectvo vlastného života. Naším cieľom je svedčiť o Ježišovi. Povedať to, čo robil Ježiš a nie to, čo robím ja.
Niekto, keď podáva svedectvo, hovorí - predtým som nechodil do kostola, teraz chodím, pomáham chudobným, učím náboženstvo, kňaz vo farnosti mi hovorí, že som veľmi šikovný a nielen kňaz, všetci mi to hovoria. Určite rozumiete, že keď takto rozpráva, to nie je svedectvo o Ježišovi, ale o sebe.
„Ako Boží vyvolenci, svätí a milovaní, oblečte si hlboké milosrdenstvo, láskavosť, pokoru, miernosť a trpezlivosť. Znášajte sa navzájom a odpúšťajte si, ak by mal niekto niečo proti druhému. Ako Pán odpustil vám, tak aj vy! Ale nad všetko toto majte lásku, ktorá je zväzkom dokonalosti! A vo vašich srdciach nech vládne Kristov pokoj. Preň ste aj povolaní v jednom tele. A buďte vďační! Kristovo slovo nech vo vás bohato prebýva. Vo všetkej múdrosti sa navzájom poúčajte a napomínajte a pod vplyvom milosti spievajte Bohu vo svojich srdciach žalmy, hymny a duchovné piesne. A všetko, čokoľvek hovoríte alebo konáte, všetko robte v mene Pána Ježiša a skrze neho vzdávajte vďaky Bohu Otcovi.“ (Kol 3,12-17)
Hovorili sme o svedectve a o tom, ako máme svedčiť o Ježišovi. Hovoriť ústami. Čiže musíme rozprávať. Povedať, čo Ježiš urobil v našom živote. To je dôležité a základné. Okrem toho musíme sa dať viesť Božím slovom, počúvať ho, lebo slovo Božie sa dotýka srdca. Slovo Božie je živé a účinné. Slovo Božie má moc meniť človeka. To nie je ako ľudské slovo.
Napr. ja poviem: „Vidíte túto zhasnutú lampu?“ vy ju nevidíte, ale je tam. Ak ja tej lampe poviem zasvieť, nezasvieti, viete prečo? Pretože mám málo viery, lebo moje slovo je ľudské.
Ale ak Boh povie - buď svetlo, tak svetlo je. Medzi Božím slovom a ľudským slovom je veľký rozdiel. Ľudské slovo nie je účinné.
List Hebrejom 4, 12: „ Lebo živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč; preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca.“
Božie slovo je živé a účinné. V hebrejčine sa slovo povie dabar- účinné slovo. To, čo účinkuje a to, čo hovorí. Rozdiel medzi Božím slovom a ľudským slovom je, že keď ho povedia ľudia, nič sa nedeje, ale keď Boh hovorí, aj to uskutočňuje.
Keď Ježiš, vtelené Slovo prišiel na zem, keď povedal: „Vstaň a choď“ – človek sa postavil. Keď povedal slepému: „Otvor oči“ - bol uzdravený. Tak oslobodzoval a uzdravoval. Pretože slovo Božie je účinné.
Na to, aby sme evanjelizovali, hlásali evanjelium, musíme sa dať viesť Božím slovom, lebo slovo Božie je účinné. Prečo mnohokrát nevidíme ovocie? Lebo používame len ľudské slová, veľa slov. Ľudské slová nič nespôsobujú, ale Božie slovo je živé a účinné. Je ostrejšie ako dvojsečný meč. Preniká až do oddelenia duše a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca. Preto si musíme čítať a znovu čítať Sväté písmo a musíme ho ohlasovať.
To slovo, ktoré nám Pán dnes dal - /Kolosanom 3,12-17/, je pre nás veľmi dôležité, lebo hovorí o pokore, miernosti, trpezlivosti a vzájomnom odpustení.
Viete aký je najväčší problém v rodinách a vo farnostiach? Skúste uhádnuť! Všade je najväčším problémom nedostatok odpustenia. Ježiš nám ponúka riešenie tohto problému. Hovorí, aby sme boli trpezliví, mierni, aby sme si odpúšťali navzájom.
Napr. Barbora je pohádaná so svojim bratom. Aby sa zmierili, musia si odpustiť. Začneme tým, že Barbora sa začne modliť za svojho brata. Odpustenie je veľmi dôležitou zvesťou evanjelia. Cez odpustenie nájdeme pokoj. Túto zvesť môžeme prinášať všade. To je stály problém. My kňazi to poznáme. Mnohým ľuďom chýba odpustenie.
Teraz vám poviem jednoduchú vec. Ak ma nejaký človek urazil – už sa vám to stalo, však; ak mu neodpustím, budem si stále pamätať, čo povedal a budem o tom stále rozmýšľať. Budem sa pýtať, prečo ma tak urazil, veď ja som mu nič neurobil, chcel som mu dobre. To nie je spravodlivé.
Viete, čo sa stane? Začneme sa hnevať, veľmi hnevať. Čím viac sa hneváme, tým viac na to myslíme. Čím viac na to myslíme, tým väčší je náš hnev. Čím viac sa hneváme, tým je nám horšie. Čím je nám horšie, tým viac sa hneváme. Až tak, že budem stále na toho človeka myslieť, vo dne, aj v noc, lebo v noci sa mi bude o ňom snívať.
A čo sa stane? Čím ďalej, tým to bude horšie. Môžem ísť k psychológovi a povedať, že mám problém - mám veľkú úzkosť, je vo mne veľa hnevu.
Je veľa psychológov, ktorí majú takú metódu, povedia, ak sa chceš uzdraviť musíš sa nejako vyventilovať – vykričať. Napríklad, prídem k Andrejovi, on mi niečo povedal, ja sa nahnevám a nakričím naňho. Čo urobí Andrej? Aj keď mi odpustí, aj tak začnem kričať. Ani nepoviem, čo bude nasledovať!
Raz za mnou prišiel jeden človek. Chodil k psychológovi, s nikým zo svojich kolegov nesúhlasil a mal veľkú úzkosť. So všetkými bol pohnevaný. Už sa cítil veľmi zle. Prišiel ku mne a ja som mu povedal: „Musíš odpustiť, musíš sa modliť za svojich kolegov!“ Najprv odmietal, ale potom poslúchol. Po mesiaci prišiel ku mne, bol pokojný, radostný a spokojný. So všetkými mal dobré vzťahy a zdravotný stav sa mu zlepšil. Potom ho mali operovať. Chirurgovi spomenul, že stretol výborného psychológa. On sa ho spýtal, kto to je a ako sa volá. Odpovedal: „Ježiš“ a chirurg bol dojatý až k slzám.