VNÚTORNÉ UZDRAVENIE
Na tejto prednáške nebudeme hovoriť o kurze, budeme sa snažiť pracovať v nás – vo vnútri. Toto je čas pre nás. Prosím vás, aby ste otvorili vaše srdcia pre to, čo nám Pán Boh dnes chce dať.
Častokrát sme zranení, častokrát máme problémy, a tie nás blokujú na ceste k Pánu Bohu aj k bratom. Dnes sa spoločne pozrieme na to, aké sú najčastejšie problémy, s ktorými sa môžeme stretnúť, na to, aby sme ich prekonali, aby sme mohli pomôcť aj druhým, aby ich prekonali.
Prvou dôležitou oblasťou je uzdravenie z nenávisti. Keď prežijeme nejakú traumu , keď nám niekto ublíži, keď sa niekto k nám zle zachová, ak nedávame pozor , tak v nás hneď prepukne hnev. Zdá sa nám, že je to normálne, alebo sa ospravedlňujeme tým, že si povieme - ten človek sa ku mne zle zachoval a ja som si to nezaslúžil. A začneme myslieť na toho človeka, začneme myslieť na to, čo nám povedal. Čo sa stane? Čím viac na to myslíme, tým viac v nás narastá hnev a tým viac rastie aj trauma – citové zranenie. Ak neprerušíme tento bludný kruh, staneme sa otrokmi tohto citového zranenia. Ak prekonáme nejaké citové zranenie, keď nedávame pozor, hneď narastá trauma i hnev. Takže trauma rastie a hnev tiež.
Tento papier, to je akože môj život, moja osoba. Aj keď sa už nič nové nestane, iba to, že sa na to rozpamätávame v spojení s hnevom a nenávisťou, trauma rastie. Ten človek mi už nič viac nepovedal, ale to, čo mi povedal, to vo mne rastie a čoraz viac mi to robí zle.
Keď rastie trauma, rastie hnev, až tak, že už nič neostane čisté, a tým je v celom mojom živote neporiadok a utrpenie. V takejto situácii je mi stále zle. Môžem si pripomínať toho človeka deň aj noc. A toto je spôsob, akým nás diabol ničí. Pretože nám hovorí, že my máme pravdu, a že je správne nenávidieť človeka a čím viac nenávidíme, tým nám je horšie. To je spôsob, ako sa stávame chorými. Lebo nielenže nenávisť zničí jednu časť života, ale zničí celý náš život. Ovocím je strach, alebo ťažkosť komunikácie s druhými, depresie a veľa iných vecí. Ale problémom je toto – nenávisť ničí človeka. To je zbraň, ktorú používa Zlý, aby zničil človeka..
Keď má nejaký človek traumu a s niekým o tom hovorí a porozpráva mu ten problém, druhý človek môže povedať – chudák, prečo sa ti to stalo?
Ak neodpustí hneď, tak toto ozaj zničí celého človeka. Pán nám cez odpustenie dáva liek na uzdravenie tejto traumy. Môžu na nás používať aj to najhroznejšie násilie, ak my odpúšťame, trauma odíde.
Kniha Sir 28,2-4: „Odpusť svojmu blížnemu, ak ti uškodil: lebo aj tebe odpustia viny, ak o to poprosíš. Ak človek prechováva hnev proti blížnemu, ako si potom žiada od Boha, aby bol zdravý? Pre človeka sebe podobného nemá milosrdenstva, a pritom oroduje za svoje hriechy?“
Nám Boh nemôže odpustiť, nemôže nás uzdraviť, ak my neodpustíme, to je pravidlo. To nám musí byť v živote jasné. Takže nehovorte, ja trpím, lebo niekto sa ku mne zle zachoval, lebo to je mylný názor. Vy trpíte, pretože máte hnev, ak odpustíte, budete žiť v pokoji. Existuje konkrétny spôsob ako odpustiť - modliť sa za toho človeka, žehnať mu, povedať - Ježišu, požehnaj ho, pomôž mu, poteš ho, naplň ho tvojou láskou.
Na začiatku nám to bude ťažké, lebo trpíme, ale s vierou s pomocou Pána pomaly nás takáto modlitba očistí a čoraz viac zažijeme pokoj.
Najprv sa nám možno bude zdať, že to hovoríme iba ústami, ale pomaly tá modlitba zíde až do srdca, až kým sa hnev nevytratí úplne. Ak mi niekto povedal niečo, čo mi ublížilo, budem na to stále myslieť, ale ak začnem tomu človeku žehnať – Ježišu, prosím ťa o silu, aby som mu odpustil, daj mi túto silu, Ježišu, chcem mu odpustiť, poteš ho, Pane, uzdrav ho, naplň ho tebou, pomôž mu – hnev sa vytratí.
Jasné, že nestačí iba takáto modlitba. Ak je rana hlboká, tak sa treba modliť možno niekoľko týždňov alebo mesiacov. A všimnite si, že pomaly sa vaše srdce ukľudní..
Aké je znamenie toho, že ste už odpustili? Znakom toho, že ste odpustili je, že sa vám bude dariť mnoho vecí bez toho, že by ste mysleli na toho človeka. Keď niekto nenávidí, tak má v mysli človeka, alebo vec, čo mu povedal. Keď odpustí, oslobodí sa.
Toto sa musí stať aj s našimi rodičmi.Veľa citových zranení pochádza z nášho detstva. Možno mnohí z vás mali šťastie, že mali dobrých rodičov, plných lásky, ale ak niekto z vás má napríklad prísneho otca a nemá voči nemu pozitívny vzťah, to sa dá napraviť. Začnite sa modliť za vášho otca – Pane, požehnaj ho, poteš ho. Ak napríklad ho už niekto z vás stratil, aj tak sa môžete zaňho modliť, môžete sa s ním zmieriť.Toto je dôležité!
Poznal som jedno dievča, čo sa zmierilo s otcom po desiatich rokoch, čo už bol mŕtvy.Ale pocítila veľké oslobodenie. Chcem vám povedať, modlite sa veľa za svojich rodičov, lebo rodičia sú ľudia, ktorí nás najviac milovali. Možno, že nám aj niekedy ublížili a tieto zranenia nás blokujú vo vzťahu k Pánu Bohu a k bratom, ale nech nikto nepovie, ja mám nešťastie, lebo ma môj otec nemal rád, lebo ma moja matka neprijala. Môžete sa za nich veľa modliť a tým, že im budete žehnať, pocítite veľký pokoj.
Mohol by som vám porozprávať veľa príbehov, ale spomeniem iba niektoré.
Jedno dievča nemalo dobrý vzťah voči svojej matke a preto malo aj problémy vo vzťahu s druhými ľuďmi. Keď sme na to prišli, pozval som toto dievča, aby sa modlilo za svoju matku. Ona cítila veľkú radosť. Po desiatich dňoch dievča zavolalo svojej matke a tá jej povedala - ja ťa chcem poprosiť o odpustenie, lebo viem, že som ti veľa ublížila. A predstavte si, toto dievča odpustilo svojej matke a tá z druhého konca krajiny cítila potrebu prosiť o odpustenie dcéru!
Poznám ďalšieho chlapca, ktorý mal problémy so svojim otcom, vôbec si nerozumeli. Cítil sa zanedbávaný a neprijatý. Začal sa za otca modliť, odpúšťať mu a milovať ho takého, aký je. A to čo je na tomto zvláštne, že keď sa vrátil domov, bez toho, aby otec vedel, že sa zaňho modlil, bol úplne iný. Jeho otec bol úplne premenený..
Odpustenie je veľmi mocné, určite mení nás a niekedy môže meniť aj tých druhých. Napríklad, v tom, čo som povedal, sa zmenila aj matka aj otec.
Nemôžete ale povedať – ja odpustím, ak sa on zmení, lebo potom by ste nikdy neodpustili. Vy musíte odpustiť, pretože Boh nám odpustil a pretože On nám dá silu. A keď odpúšťame, sme v pokoji, Boh nás uzdravuje úplne. Sme uzdravení, vtedy môžeme pomáhať druhým. Toto je veľké tajomstvo. To musíme žiť. Toto je jedna z najkrajších vecí evanjelia. Toto je konkrétnosť života.
Kniha Sir 3,3-8: „Boh priznal úctu otcovi na synoch, a keď vymedzoval právo matky, ustanovil ho oproti synom. Kto miluje Boha, uzmieruje ho za svoje hriechy, zdržuje sa ich a nájde vyslyšanie pri dennej modlitbe .Kto si ctí matku, (počína) si tak, ako keby si zhromažďoval poklady. Kto si ctí otca, nájde radosť na synoch a bude vyslyšaný, keď sa bude modliť. Kto si ctí otca, bude dlho žiť, kto poslúcha otca, občerstvuje matku. Kto sa bojí Pána, ctí si rodičov a bude slúžiť svojim rodičom ako svojim pánom.“
Láska voči rodičom je základom voči Bohu i v našich vzťahoch k našim bratom. Nech by nám čokoľvek urobili, musíme ich milovať. Toto je vôľa Božia. Musíme ich milovať, musíme im odpustiť, musíme im žehnať. To mení naša srdce a to častokrát mení aj srdce rodičov. Toto je veľmi dôležitá vec, o ktorej treba často hovoriť. Pretože, bohužiaľ, sa o tom skoro vôbec nehovorí.
A v mojom kňazskom živote som prišiel na to, že najväčšie problémy vznikajú z toho, že človek nemiluje svojich rodičov. A tak, človek sa uzdraví, ak odpustí rodičom. Nech by nám čokoľvek boli urobili, treba, aby sme ich milovali, lebo nám dali život a nikdy sa im nebudeme vedieť dosť odvďačiť , že nám darovali život. Ak odpustíme rodičom, tak vy ako ženatí alebo vydaté budete mať deti, tak nebudete potom ublížovať deťom, lebo ak niekto neodpúšťa rodičom, zvyčajne to isté zranenie prenáša na svoje deti. Preto treba odpúšťať, aby sme žili v pokoji.
Toto je prvá oblasť. To musíme žiť. To platí predovšetkým pre nás. Ak to my pochopíme, môžeme to potom vysvetliť druhým a môžeme im pomôcť takto žiť. Toto je problém, ktorý má veľa ľudí - problém neodpustenia.
Druhým problémom je strach. My častokrát prežívame veľa strachu. Aj toto pochádza z nedostatku viery. Môžeme sa pozerať na náš problém z dvoch strán - buď sa pozeráme na problém alebo sa pozeráme na Boha.
Ak sa dívam na problém, tak sa bude stále zväčšovať a začnem hovoriť – ja to nezvládnem, je to silnejšie ako ja, ja to nedokážem. A čím viac budem na to myslieť, tým budem slabší. To je prvý spôsob, ako sa dívať na problém.
Ale je aj druhý spôsob – Pane, ja som slabý, ale ty si všemohúci, ja tento problém dávam tebe, pomôž mi, Pane, daj mi silu. A môžem si hovoriť, všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.
Raz, keď som sa modlil, tak som si predstavil Boha, ako drží celý svet na dlani. A predstavil som si svet ako zrniečko piesku a cítil som v srdci, akoby mi Pán povedal – urobil som ho len trošku väčším, aby si ho videl. Pretože Boh je nekonečný. Aj keď svet je veľký, oproti Bohu je hrozne malý. Tak si predstavte v tomto svete - my a ešte naše problémy - aké sú malé pre Boha. A Boh ich vidí iba preto, že má dobrý zrak. Preňho sú ozaj malé. Pre nás sú veľké.
Predstavte si, že by sem prišiel pod stôl nejaký mravec, a povedal by si - čo to tu je, také veľké. Pretože pre mravca zo svojho pohľadu je to ozaj veľké. Ale pre nás je to obyčajný stôl, aj dosť nízky. Boh je všemohúci a Bohu nič nie je nemožné.
Žalm 121 (120), 1-4: „Svoj zrak upieram na vrchy: príde mi odtiaľ pomoc? Pomoc mi príde od Pána, ktorý stvoril nebo i zem. Nedovolí, aby sa ti noha zachvela, nezdriemne ten, čo ťa stráži. Nedrieme veru, ani nespí ten, čo stráži Izraela.“
Tento žalm sa môžeme naučiť naspamäť. Radím vám naučiť sa niektoré verše zo Sv.Písma naspamäť, lebo to vám pomôže v ťažkých chvíľach.
Svoj zrak upieram na vrchy, odkiaľ mi príde pomoc. Pomoc mi príde od Pána, ktorý stvoril nebo i zem. On je všemohúci a nenechá, aby sa ti noha zachvela. Nezdriemne ten, čo ťa stráži. Nezaspí ten, čo ťa stráži. To je veľká radosť. Môžeme sa vyrovnať s problémom cez všemohúcnosť Božiu. Nie sme sami, Boh je s nami. Ak je Boh s nami, kto bude proti nám? Ak je Boh s nami, kto bude proti nám? Všetci to zopakujeme.
Rim 8,31-32: „ Čo teda na to povieme? Ak je Boh za nás, kto je proti nám? Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko?“
Keď Boh neušetril svojho Syna, nebude šetriť žiadnu pomoc. Všetko, o čo si poprosíme
nám dá. Aj keby všetko skrachovalo, vieme, že Boh nám pomôže.
Tretím problémom, ktorý môžeme mať, sú výčitky svedomia, ktoré nás ničia.Výčitky svedomia sú dvojaké - konštruktívne a deštruktívne.
Ak som napríklad zhrešil a trpím vo vnútri a chcem sa vyspovedať, to je pozitívna výčitka svedomia.To je Duch Svätý, ktorý ma k tomuto vedie. On ma presvedčí o tom, že som zhrešil a privedie ma na sv.spoveď, ale nedá mi znechutiť sa.
Je iný typ výčitiek svedomia, teraz vám ho vysvetlím. Zhrešil som, znova som upadol do toho istého hriechu, sľúbil som Pánovi, že to už neurobím a naopak vo chvíľke slabosti som znova zhrešil v tom istom hriechu. Čo sa môže stať? Zlý duch ma začne pokúšať, pošle mi takéto myšlienky:
-
ty si nezaslúžiš byť s Pánom
-
ty si nezaslúžiš modliť sa
-
nie si hodný, aby si šiel na svätú omšu
-
nesmieš sa modliť, lebo nemôžeš takýto stáť pred tvárou Pána
Ak niekedy prídu takéto myšlienky a zdá sa nám to normálne, to sú pokušenia.
Čo sa stane? Ak sa nemodlíme, začneme sa znechucovať, zúfať si čoraz viac a čoraz viac zhrešíme. A stále počujeme ten hlas - nie si toho hodný, pre teba už nie je žiadna nádej, stačí. Toto je zlý duch. My si myslíme, že je to správna výčitka, ale nie je to tak. Musíme si dávať pozor.
Nijaký hriech nie je väčší, ako Božie milosrdenstvo, taký neexistuje.
Vezmite velikánsku skalu, vhoďte ju do Atlantického oceána a uvidíte čo sa stane. Čo sa stane? Už ju nevidieť, padne na dno a je po nej.
Iz 1,18: „Ak budú vaše hriechy sťa šarlát, budú obielené ako sneh, ak sa budú červenať sťa purpur, budú ako vlna (biele).“
Aj keď sú naše hriechy strašné, Boh ich zničí. Sv. Terezka Ježiškova hovorila, že aj najväčší hriešnik , aj najväčší hriech pred Božím milosrdenstvom je ako kvapka, úplne sa stratí. Toto je naša istota. Boh nás zmieril skrze svojho Syna, takže my už nie sme zatratení , sme ospravedlnení skrze Krv Kristovu.
Niekedy sa stane, že sa niekto príde vyspovedať, možno, že má aj ťažký hriech a hovorí mi:
Ja si nemôžem odpustiť, pomýlil som sa, nemôžem si odpustiť, nikdy si ani neodpustím.
A ja mu poviem: Boh je väčší ako tvoje srdce, Boh ti odpúšťa, nechaj, aby ti odpustil, prijmi toto milosrdenstvo. Miluj sa tak, ako ťa Boh miluje. Musím tohto človeka presvedčiť, že láska Božia je väčšia ako jeho srdce. Neexistuje nijaký hriech, ktorý by bol väčší ako Božie milosrdenstvo.
Ak máme hriechy, z ktorých sme sa už vyspovedali, nesmieme na ne viac myslieť, stačí. Nesmieme už na ne viac myslieť, to je základ, musíme kráčať v ústrety Pánovi. Sme synovia, ktorým bolo odpustené, sme hriešnici, ktorým bolo odpustené. Pretože Boh je Otec a keď nám odpúšťa, dá nám nový život a silne nás objíme. Božie odpustenie to je vlastne bozk od Boha. Keď sa vyspovedáme, on úplne zničí každý náš hriech. Nesmieme mať strach povedať náš hriech, pretože keď ho povieme, Boh ho hneď zničí. Ale ak zostane v nás hriech, ten hriech nás zničí vo vnútri. Nebojte sa povedať vaše hriechy, nikdy. Musíte sa báť ich robiť, a ak ste ich už urobili, tak ich povedzte, nech z vás vyjdú.
Dnes poobede budú sv. spovede. Ak niekto z vás sa z nejakého hriechu nikdy nevyspovedal, lebo sa vždy za to hanbil, dnes je chvíľa na to , aby ste ho vyhodili zo seba. Nebojte sa!
Niekedy prídu za mnou ľudia a povedia mi takto: mám taký hriech čo som nikdy nikomu nedokázal povedať a nedokážem ho ani vám povedať. Ja mu poviem - povieme ho spolu. A začneme takú terapiu. Poviem mu - modli sa so mnou:
Príď Pane Ježišu, pomôž mi povedať tento hriech, príď, Pane Ježišu, daj mi silu, Ježišu, osloboď ma, Ježišu atď., až kým ten človek povie, dobre, tak ja vám ho poviem a potom ho povie. A obidvaja si utierame z čela pot. Ach!
Spomínam si, ako som raz spovedal a prišla jedna žena, sadla si, začala plakať a vykrikovať - ja som to dokázala, ja som to dokázala - a plakala. Nechápal som, čo sa deje a ona plakala a ďakovala Pánovi. V čom bol problém? Mala taký hriech, ktorý so sebou nosila už veľa rokov, a nikdy sa jej nepodarilo sa z toho vyspovedať. V ten deň pochopila, že to musí povedať. Tak prišla, sadla si a vlastne už dopredu ďakovala, lebo bola presvedčená, že ho povie. Akú veľkú radosť potom mala!
Cítila sa úplne oslobodená. Je to veľká radosť. Svätá spoveď je sila uzdravenia.
Chcem vám ešte spomenúť poslednú vec. Niekedy sa podceňujeme, hovoríme, ja nič neznamenám, k ničomu nie som, nepáčim sa sám sebe. Ak sme nízki, chceme byť vysokí, ak sme vysokí, chceme byť nízki, nič sa nám nepáči na našom živote. Pýtame sa sami seba - k čomu som?
Myslíme si, že je úplne normálne, keď sa na seba hneváme a hovoríme si, veď tým nikomu neubližujem. Ale my sa pomaly sami ničíme.
Sv. František Saleský hovorí : Láska k blížnemu začína láskou k sebe samému.
Nikdy nesmieme byť na seba nahnevaní. Ak v niečom robíme chybu, to je jasné, že si to musíme priznať a nerobiť to viac. Musíme sa stávať lepšími, ale pokojne, nie s hnevom, lebo s hnevom ničíme ďalšie veci.
Predstavte si nejakého chirurga, že by mal operovať a začal by sa hnevať. Treba mať veľa porozumenia a jemnosti.
Raz mi jedno dievča povedalo, že počas modlitby malo taký pekný zážitok: videla v modlitbe seba samú, ale veľmi peknú vo svetle a nechápala. Pýtala sa - Ježiš, kto je tá osoba, podobá sa na mňa, ale to nie som ja. A Pán jej povedal : To si naozaj ty, takto sa na teba pozerám ja.
To je veľmi pekné, Boh sa na nás díva takým pekným spôsobom.
Iz 43,4 hovorí: „Pretože si drahý mojim očiam, vzácny a ja ťa milujem, vydám ľudí namiesto teba a národy za tvoj život.“
Ty si vzácny, každý z nás je Bohu vzácny, sme pokladom v jeho rukách. Sme božie deti, milované deti. Aleluja!