ŠTRUKÚRA A FUNGOVANIE BUNKY
Sme na začiatku druhého dňa. Dnes to bude taký špeciálny deň, lebo dnes Pán urobí veľa zázrakov. Musíme mať otvorené srdce a musíme byť ochotní dať sa Pánovi premeniť. Dnes ráno budeme mať takú mimoriadnu chvíľu - modlitby za uzdravenie. Dnes večer bude možnosť zmieriť sa s Pánom, preto budeme veľa pracovať na sebe, na osobnej úrovni. Budeme prosiť Pána, aby nás uzdravil, aby nás premenil. Musíme byť ochotní nechať sa ním premeniť. Na začiatku vás prosím o láskavosť. Ako včera, aj dnes vás prosím v tichu vzývať Ducha Svätého pre mňa a pre Katku, aby Pán mohol každému z nás hovoriť.
Izaiáš 11,2: „A spočinie na ňom duch Pánov, duch múdrosti a rozumu, duch rady a sily, duch poznania a bohabojnosti.“
Ďakujeme Pánovi za toto Slovo a začneme pracovať. Dnes budeme hovoriť o bunkách. Doteraz sme hovorili o evanjelizácii. Povedali sme si, že evanjelizácia prebieha cez rozličné momenty. Trošku si to zopakujeme. Musíme evanjelizovať naše okolie cez modlitbu, potom cez službu, snažíme sa pomôcť človeku prijať Ježiša do svojho života. Potom sa snažíme s tým človekom, ktorému sme vysvetľovali, modliť. Môžeme mu napr. navrhnúť - ak si sa nikdy nemodlil, pomodli sa so mnou. Môžeme mu povedať - opakuj po mne a on sa bude modliť takto:
Príď, Pane Ježišu, príď do môjho života, zachráň ma, Ježišu. Osloboď ma od hriechu, daj mi silu zmeniť svoj život. Potom môžeme pokračovať v tej modlitbe tak, ako nám Pán vnukne. Toto môže byť prvým momentom, kedy ten človek začne otvárať svoje srdce. Tento moment je veľmi dôležitý. Všetko smeruje k tomuto bodu.
Božie Slovo hovorí: Ktokoľvek bude vzývať meno Pánovo, bude zachránený. Preto sa musíme snažiť priviesť človeka, aby vzýval Pána, aby odovzdal Pánovi svoj život. Môžeme to urobiť spolu, lebo zvyčajne to ľudia nerobia. A preňho to bude chvíľa veľkej milosti. Možno, že po prvýkrát v živote pocíti pokoj. Potom sa ho budeme snažiť trochu viesť, pozveme ho do bunky, tak, ako sme to včera videli, kde ho s radosťou a láskou príjmu. Lebo bunka žije pre nových, žije pre tých, ktorí prichádzajú. Nie je to uzavretá skupinka, ale je otvorená pre všetkých. Cieľom nie je len duchovný rast tých, ktorí sú už v bunke. Je to aj duchovný rast, ale nielen to, je to prijímanie nových. Bunka žije, aby evanjelizovala.
Bunka je časťou farnosti, lebo myšlienkou tohto systému je, aby farnosť bola spoločenstvom spoločenstiev. Aby farnosť nebola len nejakou neforemnou masou, kde je veľa ľudí, ktorí sa nepoznajú, čiže niečím neosobným, ale aby tu bolo veľa malých spoločenstiev, ktoré sú zjednotené cez Pána, a ktoré sú riadené, koordinované kňazom.
Každé takéto malé spoločenstvo má svojho zodpovedného, ktorý má za úlohu slúžiť, pomáhať, povzbudzovať, podporovať a brat, ktorý už trochu pokročil, pomáha potom všetkým kráčať k Ježišovi. Stáva sa služobníkom všetkých.
Takže takou víziou farnosti je, aby tam vzniklo veľa malých skupiniek a kňaz, ktorý to všetko riadi, ktorý formuje zodpovedných a každý zodpovedný má na starosti jednu skupinku. Aby všetci mohli kráčať v ústrety Pánovi. A aby všetci mohli byť vedení osobne. Predstavte si nejakého kňaza, napr. vo farnosti, že by mal 5 tis. ľudí. Nemôže ich všetkých osobne viesť. Ale aj keby ich mal 2000, nemôže sa každému venovať osobne.
Každý človek potrebuje osobné vedenie. Táto myšlienka je obsiahnutá aj v učení cirkvi – Christifideles laici (č. 26), kde sa hovorí o farnosti. Aby sa farnosť obnovila, musí urobiť 2 veci: umožniť laikom účasť na pastoračnej zodpovednosti a musí formovať malé cirkevné spoločenstvá, ktoré sa volajú aj živé spoločenstvá, kde sa každý človek môže zdieľať s vierou s druhými. A on môže pomôcť druhým. V každom spoločenstve je každý človek dôležitý.
Takáto je vízia tohto systému. Takže všetci sú časťou nejakého spoločenstva, ktoré sa potom spoja v jedno veľké spoločenstvo, ktoré sa volá farnosť. A to je rodina Božia.
Tieto malé spoločenstvá sa stretávajú po domoch. Tak aj tí ľudia, čo sú ďaleko od Cirkvi, môžu prísť k niekomu domov bez problémov. Lebo dom - to je miesto, kde sa zvyčajne žije. A ak si všimnete, tak v niektorých listoch svätého Pavla, napr. v Liste Rimanom sa hovorí, že prvé kresťanské spoločenstvá sa stretávali po domoch (Rim 16, 5.): „Pozdravte aj cirkev v ich dome.“ Hovorí sa o Priske a Akvilovi.
Je jasné, že stredom náboženského života ostane vždy kostol. Tam sa stretáva celé spoločenstvo. Zvláštnym spôsobom, zvlášť pre Eucharistiu, pre sviatosť, pre najdôležitejšie chvíle náboženského života. Ale potom tieto malé spoločenstvá sú prítomné na všetkých iných miestach. A toto je veľmi dôležité.
Takú prvú štruktúru buniek nájdeme v Knihe Exodus 18,13-26. V krátkosti vám poviem, aký tam nastal problém. Bolo tam viac ako 600 000 ľudí, ktorí išli z Egypta do prisľúbenej zeme. A čo urobil Mojžiš. Od rána do večera prichádzal k nemu ľud a on riešil ich problémy. Iba on sám. Jeho svokor mu povedal - to nie je dobré čo robíš, môžeš sa zničiť a celý ľud s tebou. Dám ti radu a Pán bude s tebou: Vyhliadni si spomedzi ľudí schopných, bohabojných mužov a vymenuj ich za zástupcov nad tisíckami, stovkami, päťdesiatkami a desiatkami. Tie najmenšie problémy si budú riešiť sami a k tebe sa dostanú len tie vážnejšie prípady. Ty budeš zástupcom ľudí pred Bohom a ty mu budeš prednášať ich záležitosti. Keď budú mať také problémy, s ktorými si nebudú vedieť poradiť, až potom sa obrátia na teba. Ak budeš takto robiť a ak ti to Boh dovolí, budeš môcť vydržať a tento ľud príde do cieľa. Mojžiš tak urobil. Vymenoval zástupcov nad tisíckami, stovkami, päťdesiatkami a desiatkami. A ľudia teda, keď mali menšie problémy, tak sa rozprávali s týmito nástupcami a keď už mali väčšie problémy, ktoré nevedeli medzi sebou rozriešiť, išli za Mojžišom.
A v tomto by sme už mohli vidieť znamenie. Kňaz nemôže robiť všetko, lebo ak robí všetko, tak sa zrúti alebo urobí málo. A my keďže musíme ísť ku všetkým ľudom, treba dať zodpovednosť všetkým. Kňaz sa musí modliť, musí formovať zodpovedných, musí im vysvetľovať Boží zákon, Božie slovo, slúžiť sviatosti. Pracovať musia všetci. Toto je myšlienka, vízia tohto systému.
Pamätám sa, že ešte pred touto skúsenosťou s bunkami som bol animátorom v deviatich skupinkách. Stále som behal po jednotlivých skupinkách, skončilo jedno stretnutie a bežal som na druhé. Niekedy som ani nemal čas ani sa na ne pripraviť. A skupinkám sa veľmi nedarilo. A ja som si hovoril: veď tak veľa pracujem.
Problémom nie je pracovať veľa, problémom je pracovať dobre. Napr. ja som teraz tu na tomto kurze, ale v Ragúze je 50 skupiniek, ktoré sa schádzajú a modlia sa. Modlia sa aj za nás, lebo som im povedal o tomto kurze. Takže ja pracujem teraz tu, niekedy inde, ale bunky neprestávajú. Stále sa schádzajú. Pretože v každej bunke je jeden zodpovedný animátor, ktorý to vedie. A oni sa starajú o každého človeka. Tak, ako to robia oni, ja by som to nikdy nemohol robiť, lebo musím myslieť na mnoho iných vecí. Ale animátori majú maličkú skupinku, o ktorú sa musia starať. Toto je vízia.
Teraz sa budeme snažiť konkretizovať túto skúsenosť buniek. Bunky sú dôležité, lebo na prvé miesto dávajú evanjelizáciu. Bunka žije na to, aby evanjelizovala. Bunka pomáha každému človeku rásť. Pretože každý človek je osobne zainteresovaný a vedený. V bunke má každý svoju zodpovednosť, v zmysle, že animátor má zodpovednosť a pomaličky pomáha členom bunky byť zodpovednými. Napr. tým, že každý člen musí evanjelizovať svoje okolie. Do bunky neprídeme, aby sme len duchovne rástli, ale aby sme aj pracovali v Božom kráľovstve. A potom je tam také prepojenie medzi malým a veľkým spoločenstvom. Malou skupinkou je bunka a veľkou skupinou je farnosť. Každý človek, ktorý je v malej skupinke, je zároveň časťou aj tej veľkej skupiny. V nedeľu sa všetci spolu stretávajú na sv. omši.
My, napríklad, sa ešte ako bunky stretávame raz do mesiaca všetci spolu, aby sme chválili Pána, je tam kázeň a svedectvá. Je to veľká chvíľa milosti pre všetkých.
Čo je to skupinka? Je to malá skupinka, zvyčajne 8 - 12 ľudí. Keď napr. u nás dosiahne bunka 20 ľudí, rozdelí sa na dve. Volá sa to práve preto bunka, že aj bunky nášho tela sa delia. To sa delí. Prečo je dôležité, aby sa delili, aby ostali stále malé? Lebo v malej skupinke sa môžu zapájať všetci.
Pamätám sa, po mojom obrátení, keď som začal chodiť do mládežníckej skupinky, najprv nás bolo málo. Darilo sa nám. A zrazu nás bolo už šesťdesiat! A začali sme hovoriť: Keď nás na začiatku bolo menej, boli sme oveľa viac jednotní, teraz tu vznikajú všelijaké malé podskupiny. Nevedeli sme, prečo je to tak.
Potom ďalšia vec. Keď sme boli všetci spolu a povedali sme si - poďme sa teraz trochu zdieľať, tak nikto nechcel nič povedať. Ale keď sme boli malá skupinka, tam všetci hovorili. Čo sa stalo? Kňaz, ktorý nás viedol (ja som ešte nebol kňazom), vždy sa sťažoval a hovoril, že keď nás bolo málo, bolo to oveľa krajšie. Všetci sme sa delili, teraz je nás veľa, nikto nechce nič povedať. Bol to skutočný problém. V malej skupinke každý otvorí ústa, lebo sa nehanbí, ale vo veľkej skupinke sa človek hanbí. Iba niektorí hovoria. Takže toto je tiež výhodou malej skupinky. A tým, že sa tieto bunky stále delia, to je vlastne tajomstvo, že zostávajú stále malé. Otvorené, ale malé, kde každý môže hovoriť, zdieľať sa, modliť sa, kde sa všetci poznajú. V bunke sú zvyčajne ľudia, ktorí žijú viac-menej v podobnom prostredí. Aj keď existujú špeciálne bunky, ako napr. bunka mladých.
Štyri hlavné služby Cirkvi, ktoré sú v skupinkách úplne bežné: bohoslužba, evanjelizácia, vyučovanie a pastierska starostlivosť.
Ale neznamená, že skupinka je hodinové stretnutie raz za týždeň. Lebo my vieme, že stretnutie to je len jedna z úloh skupinky. Ale potom musíme evanjelizovať vonku.
Kto môže byť animátorom, kto môže viesť bunku? Predovšetkým to musí byť človek, ktorý stretol Ježiša. Ten, ktorý má živú skúsenosť s Ježišom, lebo ak nestretol Ježiša, tak nemôže druhým pomôcť stretnúť Ježiša. Človek, ktorý stretol Ježiša, musí byť spaľovaný láskou k evanjelizácii. Lebo ak je to človek, ktorý nechce evanjelizovať, môže robiť niečo iné, nie animátora bunky. Pretože na animátorovi stojí, aby celá bunka mala chuť evanjelizovať. Ak on neevanjelizuje, tak nikto nebude evanjelizovať.
On sa musí modliť za tento dar. Musí sa modliť za to, aby sa im darilo evanjelizovať. Predovšetkým on musí byť príkladom a počas stretnutia musí povedať, koho evanjelizoval. Musí vedieť povzbudzovať - poďme sa pomodliť za evanjelizáciu. Ak má nejakého člena bunky čo neevanjelizuje, musí ho k tomu povzbudiť, musí mu vysvetliť, ako sa to robí.
Ako animátor musí chápať, že evanjelizácia to nie je niečo, čo si môžme vybrať. To je základná vec, je to najdôležitejšie v Cirkvi. Evanjelizácia je otázka života alebo smrti. Ak neevanjelizujeme, tak Cirkev stagnuje. Buď evanjelizovať alebo zomrieť!
Druhou charakteristickou vlastnosťou animátora je dôsledný život s Bohom. Človek, ktorý je animátorom, musí dodržiavať Božie príkazy. Nežiada sa od neho, aby bol dokonalý, lebo potom by nikto nemohol byť animátorom, ale musí sa snažiť o dokonalosť, musí sa snažiť byť dôsledným, jeho život musí byť v súlade s tým, čo vyznáva. Musí mať skupinové cítenie, musí byť slobodný pre službu, musí byť pokorný.
Ak je animátor nejaký rebel, tak postvára všelijaké neplechy. Toto hovorím kňazom: najvhodnejší animátori sú jednoduchí ľudia. Netreba vôbec, aby všetko vedeli, aby boli študovaní, len aby boli slobodní a otvorení. Aby poslúchali, pretože pokora sa overuje cez poslušnosť. Poslušnosť voči kňazovi, ale predovšetkým voči Bohu. Čím viac bude animátor podriadený Bohu, tým väčšiu bude mať autoritu. Autorita nepochádza z kričania, ale z podriadenosti, poslušnosti voči Bohu. Iba vtedy bude môcť viesť skupinku, ak bude poslušný voči Bohu a ak bude poslušný voči pastierovi – kňazovi.
Povedzme si o schéme, štruktúry skupiniek vo farnosti. Navrchu je kňaz, je tam moderátor, sekretariát, potom je tam animátor oblasti, animátor skupinky a člen. Tak aby sme to pochopili pôjdeme odspodu. Napr., bunka, ktorú tvorí 10 členov, má jedného animátora. Ďalší štyria - piati animátori, a tí majú svojho zodpovedného, ktorý sa volá animátor oblasti. Animátori oblasti sa potom stretávajú s kňazom, alebo s moderátorom, ak je. Na prvý pohľad sa to môže zdať zložité, ale nie je to tak.
Teraz sa vám to pokúsim lepšie vysvetliť.
Bunka sa stretáva každý týždeň. Bunku vedie animátor. Animátor musí niekomu odovzdávať informácie o svojej bunke, ako sa jej darí. Napr. by bolo dvadsať buniek, tak, ako v Martine a každých 15 dní by sa mali animátori jednotlivých buniek stretnúť s otcom Mariánom, ale to nie je možné, lebo 20 ľudí je už dosť veľká skupina. Čo sa stane? Neviem presne ako to oni majú organizované, ale mohlo by to vyzerať takto:
Každých päť animátorov má nad sebou ďalšieho zodpovedného. Títo animátori sa stretávajú každých 15 dní. Napr., vás je 5 animátorov a stretávate sa so mnou. Ako to bude prebiehať, čo budeme robiť? Predovšetkým by sme sa spolu modlili. Potom by ste mi porozprávali, ako sa vám darí vo vašich bunkách, o živote bunky, či nejaký člen nemá mimoriadne ťažkosti, či bunka evanjelizuje, čiže o napredovaní bunky, ale aj o problémoch.
Každý animátor napíše také vyhodnotenie a ja si to zoberiem spolu s tým, čo ste mi povedali. A ja s ďalšími 4 animátormi oblasti idem za otcom Mariánom. Čo mu poviem? Budem mu referovať, že prvá bunka má takéto ťažkosti, takto napreduje, porozprávam o jednotlivých členoch bunky, ako sa im darí, potom tiež o druhej, tretej, štvrtej, piatej.
Keď sme sa o všetkom porozprávali, pozrieme sa na život s Bohom všetkých buniek. Snažíme sa vyriešiť problémy a ukončíme to chvíľou modlitby. Napr. ak bunka otca Andreja prišla do bodu, že je tam 22 ľudí, tak sa musíme pokúsiť premyslieť, ako ju rozdeliť. Musíme uvažovať nad pomocníkom animátora, alebo nad animátorom budúcej bunky a tak ďalej.
Je to také hodnotiace stretnutie. Takže kňaz vo farnosti získa každých 15 dní obraz o tom, ako sa darí bunkám. Lebo žiadna bunka sa nebaví na svojom piesočku. Laici majú autoritu, ale kňaz to riadi. Jasné?
Aká je ešte úloha animátora? Animátor musí byť ochotný voči druhým. Možno sa bude musieť vzdať niektorých svojich koníčkov, činností, aby bol k dispozícii druhým. Je to Božia vôľa. Niekedy to nie je vôbec ľahké. Niekedy je to komplikované.
Silou animátora je modlitba. Aby to animátor dokázal, musí sa veľa modliť.
V Ragúze máme jednu bunku mladých, ktorá sa skoro rozpadla. Čo urobil animátor? Už tam chodili iba 3 ľudia. Na poslednom stretnutí sme si povedali, že ak tam znova prídu iba títo traja, spojíme sa s inou bunkou. A animátorka - volá sa Daniela, išla na adoráciu, v Ragúze ju máme každý deň 11 hodín. Od roku 1988 máme adoráciu vo všetky dni v týždni, okrem nedele. Ľudia tam chodia na hodinové turnusy. Na jedného človeka pripadne jedna hodina týždenne. Toto je naša sila.
Takže táto dievčina išla na adoráciu a keďže v ten deň mala práve voľno, ostala na adorácii 6 hodín. Večer, namiesto toho, aby prišli 3 ľudia, prišlo 5 ľudí, na ďalšie stretnutie ďalší dvaja a bunka sa stále rozrastala, až tak, že sa musela rozdeliť. Takže sila animátora je modlitba, musí sa modliť. Duch Svätý je jeho sila a jeho vedenie.
Animátor musí byť Boží človek. Musí sa veľa modliť, musí si prosiť od Pána silu, lebo nie vždy to bude mať ľahké. Musí druhým pomáhať. Iba Boh mu môže dať takúto schopnosť.
V každej malej skupinke, bunke je tiež pomocník animátora, ktorý prešiel kurzom. Lebo každý animátor prešiel takýmto kurzom, ktorý teraz prebieha. Toto je taká základná príprava na to, ako byť animátorom, ale formácia trvá celý život. Takže animátor v bunke má pomocného animátora, ktorý mu bude pomáhať, bude sa s nim modlievať, bude mu pomáhať pri príprave stretnutia, aj počas stretnutia. Keď bude animátor chýbať, pomocný animátor bude viesť stretnutie.
Aká je veľkosť bunky, skupinky? Tvorí ju zvyčajne 12 ľudí. Keď skupinka dosiahne 20 ľudí, musí sa rozdeliť. Koľko by malo trvať stretnutie? Ideálne hodinu a pol, keby sa to malo natiahnuť, tak rozhodne nie viac ako dve hodiny. Niekedy sa skupinka nechce rozísť a predlžuje stretnutie aj hodiny a hodiny, ale neradím vám to. Lebo tí noví, čo prídu do bunky, ak absolvujú štvorhodinové stretnutie, tak už asi viac neprídu.
Ako sa dostať do bunky? Ako sa stať členom bunky?
Za normálnych okolností je to cez evanjelizáciu. Niekedy sa ale môže stať, že človek ide za p. farárom a poprosí ho, aby ho zaradil do nejakej skupinky. On ho pošle do nejakej bunky, zvyčajne v blízkosti bydliska, alebo do takej, ktorá by sa mu podľa jeho životnej situácie hodila.
Čo má robiť každý člen? Chodievať na stretnutie bunky. Každý člen bunky má evanjelizovať ľudí zo svojho okolia, aj prijímať zodpovednosť za určené úlohy v bunke a formovať sa.
Kedy a ako skupina rastie? Ak každý člen bude evanjelizovať, tak príde veľa ľudí. Čomu sa treba vyhýbať v evanjelizácii? Pozývať do bunky tých ľudí, ktorí sú už zaradení do iných spoločenstiev. Je ale jasné, že keď to má začať vo farnosti, tak to majú byť ľudia ktorí sú už veriaci, takže sú už zaradení do nejakých spoločenstiev. Jasné, že kňaz si má vybrať niektorých ľudí, ktorých považuje za vhodných, aby ich sformoval za animátorov. Ale potom nie je veľmi vhodné, aby členovia pozývali do bunky ľudí, ktorí sú už zaradení do iných spoločenstiev. Lebo aký je cieľ malej skupinky? Evanjelizovať tých čo sú ďaleko od Pána.. Vo vašom zozname okolia, čo ste si mali napísať, tam si nepíšte tých, čo sú blízko Pána. Ale tých, čo sú ďaleko. To neznamená, že si tam môžete napísať tých, čo chodia do kostola, lebo nie všetci tí, čo prídu do kostola sú blízko Pána. Niekedy príde človek do kostola, ale nepozná Pána. Takých treba evanjelizovať.
Aké sú ciele skupinky? Je ich 7.
1. rásť v dôvernom vzťahu s Bohom
2. rásť vo vzájomnej láske
3. zdieľať sa o Ježišovi s druhými
4. slúžiť v tele Kristovom
5. dávať a prijímať pomoc
6. vychovávať nových animátorov
7. upevňovať našu katolícku identitu
-
cieľ je rásť v dôvernom vzťahu s Bohom, mať k nemu osobný vzťah. Poznať Ježiša osobne a živým spôsobom. A to sa môže stať iba cez skupinku. Lebo sami to nedokážeme, preto treba rásť v tomto dôvernom vzťahu a poznaní Boha. A to sa stane pomocou skupinky, pomocou osobnej modlitby, pomocou sviatostí a cez Sväté Písmo. Takže prvá z otázok, ktoré si bunka musí klásť je: Rastieme v dôvernom vzťahu s Pánom?
2. cieľ - rásť vo vzájomnej láske. Na to, aby sa to podarilo, treba sa počúvať navzájom a pomáhať si, keď máme ťažkosti. Ďalšie praktické rady: treba poznať mená všetkých členov bunky. Treba byť citlivý aj voči nálade druhých. Ďalej v tejto príručke je dôležitá vec. Je tam napísané, že treba hovoriť pekné veci o kňazovi, dobre hovoriť o kńazovi. Okrem toho, aby ste dobre hovorili o kňazovi, ešte vám niečo poradím. Modlite sa za vášho kňaza. Ak ho máte radi, tak sa zaňho naozaj veľa modlite, pomôžte mu modlitbou, povzbuďte ho, buďte pri ňom, odpustite mu jeho chyby, lebo určite ich urobí. Nie je svätý, chce byť svätý. Je veľmi dôležité, aby laici pomáhali kňazom, lebo ak laici podporujú kňaza, nič nemôže zničiť túto farnosť a prvá pomoc, akú vy môžete poskytnúť kňazovi, je modliť sa za neho. Ja to cítim, keď sa za mňa modlia. Keby sa veľa ľudí za mňa nemodlilo, určite by som nemohol takto veľa robiť. Keď napr. idem na nejakú misiu, poviem ľuďom: idem tam a tam, modlite sa prosím za mňa. Nikdy bez toho neodídem. A zvyčajne nejdem sám, ale niekoho si so sebou zoberiem. Toto je pomoc. My kňazi sami nemôžeme nič urobiť. Potrebujeme vašu spoluprácu, vašu pomoc, vašu modlitbu. Spolu nás Pán požehnáva.
3. cieľ - zdieľať sa o Ježišovi s druhými. Treba prísť k tým, čo sú vedľa nás. Treba ísť k tým, čo neveria. Evanjelizácia je to, čo charakterizuje bunku. Ak bunka robí všetko okrem evanjelizácie, tak to nie je evanjelizačná bunka. To je dôležité vedieť.
4. cieľ - slúžiť v tele Kristovom – teda v Cirkvi. Každý musí vykonávať nejakú službu. Môže to byť napr. adorácia. Ale okrem toho, že bude ten človek chodiť na adoráciu, že bude evanjelizovať, mal by vykonávať vo farnosti aj konkrétnu službu – napr. učiť katechizmus. Čiže všetci musia slúžiť.
5. cieľom je dávať a prijímať pomoc. Každému musíme pomáhať duchovne, duševne a ak treba aj materiálne. Duchovne, ak má krízu viery, bunka mu má pomôcť. Duševne, ak má napr. nejaký problém, keď je znechutený, alebo prežíva ťažkú situáciu. Materiálne, ak je napr. chorý, bunka ho má ísť navštíviť, lebo bunka je rodina, kde sa všetci majú radi. Rim 15,1: „My silnejší sme povinní znášať slabosti slabých a nehľadať záľubu sami v sebe.“
Čiže my silnejší musíme znášať slabosti tých, čo sú od nás slabší, to je naša povinnosť. Lebo Pán nám pomohol a my musíme pomáhať druhým. A vo vnútri bunky je to tak - ja musím pomôcť druhým. Aj oni mne pomôžu. Keď mám nejakú ťažkosť, mám o nej povedať.
6. cieľom skupinky je vychovať nových animátorov. Prečo? Keď bunka rastie, je potrebné rozdeliť ju a na to, aby sa rozdelila vždy potrebujeme nového animátora. Takže farnosť musí stále uskutočňovať kurzy pre animátorov, aby boli stále noví animátori. Napr. v Martine majú taký veľký problém. Veľmi dobrý problém. Ja si želám, aby som mal tiež taký problém, aký majú oni. Lebo majú bunky, ktoré by sa mali rozdeliť a nemajú animátorov. Preto je nevyhnutné formovať ľudí – animátorov. To by mala byť našou prvoradou úlohou – formovať nových animátorov.
7. cieľom je upevňovať našu katolícku identitu. Lebo my sme volaní k tomu, aby sme si stále prehlbovali vieru. A v tom nám pomáha učenie Cirkvi. Napr. Katechizmus katolíckej Cirkvi je veľmi dobrá pomôcka. Potom Slovo Božie a to je väčšinou úloha kňaza.
O tom vám budem hovoriť na budúcej prednáške, ktorá bude dnes poobede. Nateraz prosme Pána o milosť pochopiť, že táto metóda je účinná, že priniesla veľa ovocia. Nielen v Amerike a iných častiach sveta, ale už aj na Slovensku - v Martine.
Aleluja!