ČASTI STRETNUTIA BUNKY
Teraz vás prosíme ako vždy o modlitbu, budeme chvíľočku v tichu, poprosíme Ducha Svätého, aby mohol vstúpiť do každého z nás, a zvlášť mimoriadnym spôsobom, aby Duch Svätý vstúpil do mňa a do Katky, aby mohol Pán k nám hovoriť.
Dnes budeme hovoriť o schôdzke skupinky. Schôdzka skupinky - bunky má sedem bodov. Ale stretnutie skupinky to nie je jediný moment tejto bunky. Bunka žije celý týždeň. Bunka to je aj vtedy, keď každý člen evanjelizuje, keď sa modlí, ale je aj taká dôležitá chvíľa, ktorou je práve schôdzka tejto bunky. Zvyčajne toto stretnutie obsahuje 7 bodov. Na začiatku sú to piesne a chvály, potom svedectvá alebo zdieľanie sa, je tam kázeň, čiže vyučovanie, diskusia, ďalej, ak sú nejaké organizačné záležitosti, modlitba na príhovor a nakoniec je to modlitba za uzdravenie prítomných.
Tak sa teraz pozrieme na jednotlivé body a pokúsime sa ich vysvetliť. Na začiatku je modlitba, viac-menej taká, akú sa aj my modlievame. Je veľmi dobré veľa spievať, lebo spev pomáha srdcu a mysli pozdvihnúť sa k Bohu a tiež pomáha človeku vstúpiť do spoločenstva s ostatnými. Je dobré, aby v spoločenstve bol zodpovedný jeden za piesne, ktorý by animoval, ktorý by viedol túto chvíľu piesní.
Potom sú to spontánne modlitby, zvlášť ďakovné, a tiež chvály; sú to veľmi dobré modlitby, pretože nimi sa otvárame Pánovi. Každý s nás príde s mnohými problémami, s novou duchovnou záťažou, lebo v čase modlitby chvály, nás Pán Boh oslobodzuje od tejto záťaže. Nemyslite si, že na to, aby ste chválili Pána, musíte cítiť veľa nadšenia, stačí mať dobrú vôľu. Niekedy môžeme byť aj ustatí, ale modlitbou chvál nás Pán znova zdvihne.
Druhým momentom sú svedectvá, alebo tzv. zdieľanie, kde každý môže porozprávať to, čo dostal od Pána počas týždňa, alebo čo on urobil pre Pána. Čiže dve otázky, okolo ktorých by sa malo točiť celé zdieľanie sú tieto: Čo pre mňa urobil Pán a čo som ja urobil pre Pána? Predovšetkým, ako som evanjelizoval. Je veľmi dôležité, aby sa počas zdieľania hovorilo o evanjelizácii. Je to príležitosť na to, aby sa človek otvoril so svojimi problémami, aby sa podelil s ťažkosťami, ktoré prežíva. Bunka sa otvára do takej miery, do akej miery je otvorený animátor. Čiže tam musí byť prvý animátor, ktorý sa začne otvárať, on musí byť príkladom pre druhých. Ak sa nebude prvý zdieľať on, tak potom sa nebude zdieľať nikto. Ale tiež treba vedieť, že to, čo sa povie v bunke, zostáva v bunke, že sa to nerozširuje ďalej. Lebo ak sú to osobné veci, treba, aby sa zachovalo tajomstvo.
Potom je to vyučovanie alebo kázeň. Napríklad ja v Ragúze to robím tak, že nahrám na kazetu kázeň, tak 15 minút. Témou je vždy Slovo Božie, praktizované, prenášané do života, to čo nám Pán hovorí, aby sme robili, ako máme žiť. V tomto je kňaz slobodný, aby si vybral tému, o ktorej chce hovoriť, lebo on pozná najlepšie problémy svojho ľudu. A mal by sa tiež pripravovať na túto kázeň v modlitbe. Kázeň by mala trvať tak do 15 minút a animátori si môžu prísť vyzdvihnúť kazetu na začiatku týždňa do farnosti, aby si to mohli vypočuť najskôr oni, lebo vyučovanie, čiže kázeň je základnou chvíľou stretnutia bunky.
Po vypočutí kázne sa snažíme aplikovať toto slovo do života. Nie je to iba taká všeobecná alebo teoretická diskusia, ale rozprávame sa o tom, ako toto slovo, ktoré som si vypočul, mám žiť, ako ho žijem. Cieľom tejto diskusie je zmeniť život.
Potom prídu na rad organizačné záležitosti, ktoré vlastne napíše kňaz, týkajú sa tých najhlavnejších činností farnosti, alebo to môžu byť aj úmysly mimoriadnej modlitby. Napr. tento týždeň je v Ragúze taký oznam, ako som vám už hovoril, že všetci členovia buniek sa modlia za tento kurz. Vo všetkých bunkách, na každom stretnutí sa modlia na tento úmysel. Keď sú nejaké dôležité oznamy, ja ako kňaz tam vložím vždy lístok, za čo sa treba modliť.
Potom je to príhovorná modlitba. Týka sa ľudí, ktorých evanjelizujem vo svojom okolí. Ak napríklad evanjelizujem svojho priateľa, tak ho prinesiem do bunky takýmto spôsobom, že sa zaňho modlím, že sa zaňho modlia aj druhí. Potom je moja modlitba posilnená aj o modlitbu ostatných členov bunky. A dobré na tom je, že tým, že sa oni modlia za toho priateľa, vlastne už ho poznajú, aj keď ho ešte nevideli. A potom, keď príde na stretnutie bunky, všetci vedia o koho ide, lebo už sa predtým zaňho modlili a bude to pre všetkých veľkým sviatkom.
Keď som vám hovoril, že sa treba modliť za svoje okolie, tak toto sa deje aj v bunke. Každý sa modlí za toho, koho evanjelizuje. Na konci je modlitba za uzdravenie, to je chvíľa milostí. Ak je tam nejaký brat alebo sestra, čo majú mimoriadnu ťažkosť, alebo problém, tak treba, aby sa celá bunka zaňho modlila. Musíme znovu objaviť silu tejto modlitby, lebo sme ju, bohužiaľ, trochu stratili.
V liste sv. Jakuba 5,13-15: „Trpí niekto z vás? Nech sa modlí. Je niekto veselý? Nech spieva žalmy. Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu.“
Hovorí sa tu o modlitbe. Je to vlastne odvolávka na sviatosť pomazania chorých a na konci 16 verša „lebo veľa zmôže naliehavá modlitba spravodlivého“ a tiež je tam napísané – „modlite sa jeden za druhého, aby ste ozdraveli." To sme stratili. Častokrát sa nemodlíme za to, aby sme ozdraveli a keď sme chorí, vyhľadáme hneď lekára. Jasné, že treba ísť aj za lekárom, ale buď predtým, alebo počas toho sa treba modliť k Pánovi.
Niektoré problémy zdravia nevedia rozlúštiť ani lekári. Treba sa však modliť s vierou ako jedna matka v Afrike. Išla pred Najsvätejšieho s papierom a začala sa modliť. Bolo 10 hodín, 11 hodín, potom poludnie, až si ju všimol jeden kňaz. Prišiel k nej a spýtal sa: „Čo tu robíš?“ Ona mu povedala: „Moja dcéra je chorá a lekár mi predpísal lieky, ale ja si ich nemôžem kúpiť, lebo nemám peniaze a nie je isté, či by sa moja dcéra uzdravila. Prišla som sem, lebo Ježiš môže uzdraviť moju dcéru a neodídem, kým ju neuzdraví. “ Prešla hodina, druhá, tretia. O piatej sa postavila a kňaz sa jej spýtal: „Čo robíš?“ A ona povedala: „Idem domov, dcéra sa už uzdravila.“ Lebo naozaj už bola zdravá. Pán jej dal v srdci pochopiť, že dcéra je už uzdravená.
Musíme mať vieru takýchto jednoduchých ľudí, my sme veľmi komplikovaní. Keď som bol v Afrike, ja som im niečo povedal a oni všetci naozaj uverili. Pre nich to bolo neuveriteľné, že my v našej kultúre keď nám niekto niečo povie, dlho o tom premýšľame, ak tomu vôbec uveríme. Ale tam v Afrike, keď niečo povieš, oni ti hneď všetko uveria, ide im to rovno do srdca. Bol som z toho skutočne dojatý. Naozaj treba byť ako deti.
Porozprávam vám takú zaujímavú príhodu. Modlili sme sa, tak ako dnes ráno na adorácii, kde sme hovorili o modlitbe za uzdravenie a ja som im povedal, teraz sa budeme modliť jeden za druhého. Každý nech položí pravú ruku na toho, kto je pri ňom. Modlite sa za toho, kto je vedľa vás. Modlil som sa nahlas a oni srdcom opakovali po mne. Na druhý deň prišiel za mnou jeden muž a povedal mi: „Stalo sa mi niečo veľmi zvláštne.“ Spýtal som sa: „Čo?“ „Včera večer, keď sa za mňa modlili, pocítil som v srdci hlboký pokoj, pretože som bol v depresii a nemohol som v noci spávať. A túto noc som spal. Ale to nie je všetko. Keď som sa neskoro v noci vrátil domov, nikomu som nič nepovedal, ale spal som celú noc a spal som veľmi dobre. Dnes ráno som stretol všetkých členov svojej rodiny. Najprv dcéru a tá tiež nemohla v noci spávať, lebo mala astmu a v tú noc tiež dobre spala. Potom prišla manželka a povedala, že tiež výborne spala. Musela brať prášky na spanie a v ten večer si ich nedala a dobre spala. Potom prišiel syn - aká krásna noc, veľmi dobre som spal. A naša pomocnica v domácnosti bola tiež veľmi spokojná, lebo veľmi dobre spala.“
Takže Pán uzdravil jeho a celú rodinu, ale pritom nikto o tej modlitbe nevedel. Ale Pán cez uzdravenie hlavy rodiny uzdravil celú rodinu, neuveriteľné! Musíme sa viac modliť jeden za druhého. Na to, aby sme sa modlili jeden za druhého, nepotrebujeme nijaký mimoriadny dar. Treba veriť v Ježiša, treba milovať brata a treba veriť, že Ježiš ho môže uzdraviť. Nie že my ho uzdravíme, ale Ježiš. My sa máme iba modliť a on urobí všetko ostatné. Keď sa modlíme jeden za druhého, rastie pokoj a láska.
Skúste to v rodine. Keď máte nejaký problém, modlite sa za toho človeka a uvidíte ako vzrastiete v láske. Rodičia modlite sa za deti, keď sú choré a budú mať viac síl. Modlite sa jeden za druhého. Aj v bunke sa treba modliť, lebo tak každý z bunky vie, že tam je niekto, kto ho má rád. My potrebujeme takúto modlitbu. Na to, ako sa to robí nie je žiadna špeciálna metóda, treba iba, aby tam bolo veľa lásky. Kde je láska, tam je Boh. Dnes počas svätej omše sme si to hovorili: „Kde je veľa lásky, tam je Boh a Boh uzdravuje, Boh potešuje, Boh oslobodzuje a dáva pokoj.“
Mnoho ľudí u nás bolo uzdravených z depresie, aj z fyzických chorôb. Jasné, že musíme ísť aj k lekárovi, ale to nestačí. Musíme prosiť Pána o uzdravenie. Toto nám pomáha rásť vo viere. Keď sa veľa modlíš, rastieš vo viere. My niekedy nič nedostávame od Pána, pretože máme málo viery, ale modlitba za uzdravenie nám v tomto pomáha. Nech nikto z nás nepovie - ja sa neviem modliť, modli sa a naučíš sa modliť.
Je niekoľko jednoduchých spôsobov, ako sa modliť za druhého človeka. Napr. chceme sa modliť za Katku, tak jej môžeme položiť ruku na plece - to je také vyjadrenie citu - a môžeme sa začať za ňu modliť. Môžeme prosiť Pána Ježiša - pomôž jej, povzbuď ju, daj jej silu. Ak vieme o nejakom probléme, čo má, tak sa budeme za to modliť. Potom budeme vzývať Ducha Svätého a ak niekto počas modlitby cíti, že má povedať nejaké slovo, tak ho povie, všetko v jednoduchosti. A Pán takto pôsobí. Tam, kde je jednoduchosť, kde je viera, kde je láska, tam Boh pôsobí, lebo chce pôsobiť. My Mu musíme len dať možnosť, aby pôsobil. Neviem, či viete jednu vec, ale dúfam, že viete, som si istý, že to viete. Viete, že Ježiš je rovnaký včera, dnes, viete to, alebo nie? A ak Ježiš uzdravoval, tak pokračuje s oslobodzovaním, potešovaním.
List Hebrejom 13,8: „Ježiš Kristus je ten istý včera, dnes a navždy.“
Kniha Nárekov 3,22: „ Láskavosť Pána, že nám nie je koniec, veď jeho milosť nepomíňa.“ Láska Božia neskončila a jeho súcit nevypršal. Rozdiel je v tom, že najprv Ježiš pôsobil v Galilei, Judei a dnes v celom svete pôsobí cez svoju Cirkev. Pretože on je oslávený a pôsobením Ducha Svätého pôsobí všade mocným spôsobom. My nie sme ľudia, ktorí máme hovoriť o Ježišovi, aký bol pred 2000 rokmi. Keď niektorí ľudia hovoria o Ježišovi, hovoria ako o dávnej minulosti. Pred 2000 rokmi urobil to a to, stále to hovoria v minulom čase. Môžeme hovoriť o minulosti, ale musíme tiež hovoriť o prítomnosti s Ježišom.
O Ježišovi máme hovoriť aj v prítomnom čase, pretože Ježiš je živý. Zomrel, je vzkriesený a je živý. A Ježiš povedal, kde sú dvaja alebo viacerí v mojom mene, tam som aj ja s nimi.
Žalm 145(144) verš 18: „ Blízky je Pán všetkým, čo ho vzývajú, všetkým, čo ho vzývajú úprimne.“ Pán je blízko tým, ktorí ho vzývajú. Ak ho vzývame s úprimným srdcom, je blízko nás. Musíme ho iba vzývať, povedať: „Príď Pane, zachráň ma, Ježišu.“ Nemôžete si povedať, že ja nemôžem ísť do Lúrd, určite sa nič nestane. V Lurdoch je nádherne, ak môžete ísť, tak choďte. Ale ubezpečujem vás, že aj keď nepôjdete do Lúrd, môžete stretnúť Ježiša, vo vašej izbe, hocikde. Ak sa modlíte z celej sily, Ježiš príde a zachráni vás. Pretože Ježiš je blízko tým, ktorí ho vzývajú a ktorí ho hľadajú s úprimným srdcom. To je naša radosť.
Keď niekto ide do nejakého pekného mesta, vidí tam napríklad pekný objekt, keď sa vráti, nič mu z toho nezostane, iba spomienka. Aj keď sa to snaží druhým priblížiť, aké to bolo nádherné, oni to nemôžu zažiť, kým tam nepôjdu. Ale s Ježišom to nie je tak, lebo On je stále s nami. Takže my sme šťastní, lebo hovoríme o ňom, modlíme sa, spoločne si pomáhame navzájom a je nám spolu dobre. Ale aj po týždni to bude tak isto pekné.
Ja o týždeň budem v Ríme a tam je tiež Ježiš. Niekto bude v Banskej Bystrici a tam bude tiež šťastný, lebo tam je tiež Ježiš. Niekto bude zasa v Martine a ďalší na inom mieste, ale všetci môžeme byť šťastní, lebo tam je tiež Ježiš. Toto je naše bohatstvo!
Kdekoľvek vzývajú Ježiša, on tam príde a zachraňuje, ale musíme ho vzývať zo všetkých síl: „Príď Ježišu.” Sk 2,21-22: „A vtedy: Každý, kto bude vzývať Pánovo meno, bude spasený. Mužovia, Izraeliti, počujte tieto slová: Boh u vás potvrdil muža, Ježiša Nazaretského, mocnými činmi, divmi a znameniami, ktoré, ako sami viete, Boh skrze neho medzi vami urobil.“
Pán nám robí katechézu, chce nás presvedčiť, že On je živý, chce nás presvedčiť o tom, že nás chce zachrániť, takže ho musíme vzývať. Chce nás presvedčiť o tom, že ešte stále robí zázraky a znamenia. My na to niekedy zabúdame a myslíme si, blažení tí, čo žili vtedy, keď Pán Ježiš, oni videli veľa zázrakov. Ale nie je to tak, aj my sme blažení, pretože vzkriesený Ježiš je aj medzi nami. A stále robí zázraky, uzdravenia, oslobodenia. Ja som z nich veľa videl. A Pán chce uzdraviť aj vás a cez vás potom aj ďalších, ale musíme v to veriť, lebo my tomu niekedy neveríme.
Musíme zmeniť myslenie, musíme zahodiť staré a získať nové myslenie. Aké je staré myslenie: Boh ma nemôže vyslyšať, práve mňa, nie, ja som veľký hriešnik. A potom, nemám žiadne mimoriadne charizmy, určite na to potrebuje niekoho, kto má špeciálne charizmy. Toto je staré myslenie. Aké je nové myslenie: Ježiš je vzkriesený, je živý a pôsobí. A my ho musíme nechať pôsobiť, nemôžeme povedať: Nie, Ježišu, prosím ťa, nerob to, neuzdravuj, lebo my nie sme na to zvyknutí. A potom Ježišu, keď budeš uzdravovať, čo si kňaz pomyslí? Takže máme hrozne veľa starostí. Možno, že kňazi zase povedia, a čo si pán biskup o tom pomyslí? Stále sa o to staráme, lebo zvyčajne sa to nedeje a bojíme sa, že sa niečo stane. Napr. že nás niekto uvidí, to je náš problém.
Ježiš by chcel pôsobiť, a my: nie Ježišu, len zostaň prosím ťa, nepôsob, lebo ja sa bojím. . Problém nie je v tom, že Ježiš by nechcel naďalej pôsobiť, ale my mu to nedovolíme, toto je problém. Ježiš chce pôsobiť, chce uzdraviť, chce oslobodiť. Je veľa ľudí, ktorí sú v moci diabla a Ježiš ich chce oslobodiť, uzdraviť. Jemu sa to dá, tak ho musíme nechať. Mali by sme mu sľúbiť: Pane Ježišu, nechám ťa urobiť všetko, čo chceš. Urobíme takýto sľub, áno alebo nie? Môžeme povedať: Ježišu, sľubujem ti, že všetko, čo budeš chcieť urobiť, ja ti to dovolím. Dám ti svoj život, používaj ma, Ježišu. Pôsob v mojom živote, v mojej skupinke, v mojej farnosti, lebo tvoje je kráľovstvo. Ty si ho získal svojou krvou a dnes je tiež veľa chorých, veľa ľudí, ktorí sú ako uväznení, pôsob naďalej, Ježišu.
Teraz sa pomodlíme.